��������

Americká spisovateľka známa bizarnými až odpudivými postavami v opatrne vykonštruovaných príbehoch plných otáznikov zašla vo svojom najnovšom románe s týmito prvkami až do extrémov.

�ʰ�í����� Lapvony sa odohráva v bližšie nešpecifikovanom fiktívnom stredovekom mestečku. Slovenské mená niektorých postáv ako Emil, Marek či Petra však naznačujú, že kniha je zrejme zasadená do strednej Európy, pričom sa tu spomínajú aj ľudia zo severu (opisom podobní Škandinávcom). �ʰ�í����� sleduje nechutný ročný cyklus v dedine, ktorá uctieva svojho panovníka Villiama ako boha. Hlavnou postavou je Marek, 13-ročný chlapec bizarný nielen vnútrom, ale aj svojím vzhľadom. S otcom tyranom a bez matky sa oddáva modlitbám a verí v lepší posmrtný život. Vraždou svojho kamaráta Jacoba, Villiamovho syna, si však nečakane zabezpečí lepší život ešte zaživa. Aj vďaka tomu začne prehodnocovať svoju oddanú vieru a všímať si, ako rozdielne od neho žil Jacob.

Autorka sa primárne zameriava na nespravodlivosť spôsobenú veľkými rozdielmi medzi bohatými a chudobnými. Stredoveké pozadie jej pomohlo vytvoriť absolutistického panovníka, ktorého slepo uctievajú tie najchudobnejšie vrstvy. Aj napriek tomu, že ich Villiam oberá o všetky suroviny, priebežne ich týra nájazdmi barbarov a počas najväčšieho sucha ich zdecimuje, pretože si dostupnú pitnú vodu nahrnie do vlastnej nádrže, Lapvončania robia všetko preto, aby sa panovníkovi zapáčili. Dúfajú, že ak sa budú dostatočne modliť, v posmrtnom živote sa im dopraje luxus ekvivalentný kráľovskej rodine. Moshfegh sa týmto románom šikovne pohráva s myšlienkou, čo alebo kto ovplyvňuje v skutočnosti náš osud a či naozaj za všetko zlé, čo sa nám v živote deje, môže príroda, boh alebo čistá náhoda. Spočiatku to tak vyzerá aj v Lapvone, no časom si začnú niektorí dedinčania uvedomovať, že za mnohé nešťastia v ich živote môže práve človek, ktorý im vládne. Tento stav by sa dal premietnuť aj do súčasnej kapitalistickej spoločnosti, v ktorej sa bohatí stávajú bohatšími na úkor chudobnejšej väčšiny. V Lapvone sa však nedočkáme žiadneho povstania voči nespravodlivosti. Väčšina postáv hlúpo verí privilegovanému vládcovi. Moshfegh navyše svojím nihilizmom nedáva nádej na lepší zajtrajšok, čo naznačuje, že aj súčasnú situáciu vidí celkom morbídne.

Morbídny je aj jazyk a štýl, ktorým je kniha napísaná. Čitateľ musí mať naozaj silný žalúdok, aby strávil všetky krvavé vraždy, opisy mŕtvol, neutíšiteľného hladu a následného kanibalizmu, psychickej a fyzickej šikany, kojenia bez mlieka a iných zvláštností. Autorke opäť pomáha stredoveké pozadie, ktoré si často spájame s podobnými nemysliteľnými činmi, a preto to čitateľa aj napriek šokujúcej náture nemusí príliš vyrušovať. Napriek aktuálnej alegórii a ďalším zaujímavým témam, ktorých sa Moshfegh dotýka, ako napríklad dosah environmentálnej krízy či vplyv náboženstva a patriarchátu na rolu ženy v spoločnosti, sa čitateľovi časom neprestajné hrôzy a ploché postavy nehodné záchrany môžu zunovať. Ak takisto od postáv nemožno očakávať žiadnu iniciatívu či boj, posolstvo autorky sa zdá rovnako banálne ako nadužívanie násilia v súčasnom románe.