��������

Maďarského autora Pétera Esterházyho určite netreba predstavovať – u našich južných susedov patrí k literárnemu kánonu a jeho diela sú prekladané do mnohých svetových jazykov. Na Slovensku sa prekladom Esterházyho a ďalších maďarských autorov dlhodobo venovalo už zaniknuté vydavateľstvo Kalligram a teraz sa zdá, že štafetu po ňom preberá vydavateľstvo Brak. Je to výborná správa, pretože na našom knižnom trhu nové vydania diel maďarských autorov a autoriek citeľne chýbajú. Tento rok sa tak dočkal prekladu aj Esterházyho románu Pohľad grófky Hahn-Hahn, ktorý v Maďarsku pôvodne vyšiel už v roku 1991.

Inšpiráciou pre názov tejto knihy je Ida Hahn-Hahn (1805 – 1880), nemecká spisovateľka, známa svojimi epištolárnymi cestopisnými románmi. Rozprávač v Esterházyho diele je rovnako cestovateľom; poverený je úlohou prejsť celý tok Dunaja od Čierneho lesa až po Čierne more a podeliť sa o svoje zážitky a poznatky prostredníctvom telegramov svojmu najímateľovi, ktorý mu cestu platí. Kto by však od románu očakával klasický cestopis plný faktografických údajov a cestovateľských anekdot, mohol by zostať sklamaný. Pohľad grófky je totiž výrazným odrazom svojej doby: doby postsocialistickej transformácie, keď si krajiny strednej/východnej Európy hľadali svoje nové miesto vo svete a súčasne ide o obdobie vrcholnej postmoderny v maďarskej literatúre, ktorá sa vyznačuje experimentovaním a redefinovaním literárnych foriem. Niekedy sa dokonca až môže zdať, že Esterházy postmodernu paroduje, akoby si pred písaním románu vytvoril zoznam všetkých jej typických prvkov a postupne si ich jeden po druhom odškrtával: fragmentárnosť, metafikciu, intertextualitu, hru s jazykom, rozpad subjektu, nespoľahlivého rozprávača, surrealizmus, miešanie žánrov, nelineárne rozprávanie a odkazy na historické osobnosti a udalosti.

Esterházy načrtáva svoj literárny program už v prvej kapitole, keď stavia do ostrého kontrastu dve postavy: svojho otca, symbol starého sveta a tradičných poriadkov, a na druhej strane roztržitého bonvivána, strýka Roberta, ktorý zosobňuje neukotvenosť, chaos a voľnomyšlienkárstvo. Mladý rozprávač si z týchto dvoch postáv vyberá strýka Roberta a vydáva sa s ním na cestu po Dunaji. Obľúbená veta rozprávačovho otca znela: „Nekvákaj, stupňuješ chaos!“ A práve tento motív stupňujúceho sa chaosu sa tiahne celým románom ako jeho ústredný prvok, dalo by sa až povedať, že iba neustály chaos spája celý román.

Rozprávač, ktorý zároveň vystupuje ako najatý cestovateľ, pravidelne dostáva telegramy od svojho mecenáša. Ten sa snaží ho donútiť, aby sa pridržiaval tradičných foriem a postupov a aby naplnil predstavy, ktoré by čitateľstvo mohlo očakávať od cestopisného románu. Napriek týmto pokusom o jeho usmernenie však rozprávač všetkým tlakom úspešne vzdoruje a uniká. Vždy, keď sa už čitateľ či čitateľka môžu nazdávať, že pochopili pravidlá Esterházyho hry a sledujú v románe nejaký príbeh, autor okamžite mení smer a ich očakávania podkopáva. „Nedokázal som sa vyhnúť dôsledkom radikálnej neurčitosti, otázka ontologickej neistoty bola v pozícii absolútne centrálnej hodnoty a pri pohľade cez maličké okrúhle okienko, uprostred stromov, kvílení a skutočného utrpenia, vidiac sivý a mocný prúd… trhali sa zo mňa, zdalo sa mi, pečeň aj slezina, nádherné konáriky korún mojich pľúc vo vlastnom víre mizli, aby napokon skončili v Dunaji, akoby som rodil sám seba.“ (s. 150)

Román otvára otázku (ne)existencie spoločnej dunajskej identity. Je Dunaj tým, čo spája a definuje strednú Európu? A ak áno, dokázala táto identita prežiť 40 rokov komunistického režimu? Esterházy kriticky pristupuje ku kunderovskému poňatiu strednej Európy, naznačuje dokonca, že Kundera si strednú Európu vymyslel v emigrácii z nostalgie po domove. Ale štruktúra knihy a rozprávačove opisy prinášajú iný pohľad.

Značná časť knihy sa sústreďuje na Rakúsko a Maďarsko, zatiaľ čo východnému toku Dunaja (v knihe „chudobnému“ Dunaju) sa venuje minimum priestoru. Tento rozdiel nenápadne naznačuje Esterházyho vnímanie stredoeurópskej identity. Úzkosť rozprávača, ktorá sa stupňuje pri približovaní sa k východným hraniciam Maďarska, a jeho neochota priamo pomenovať Rumunsko – označuje ho len ako „tá krajina“ – väčšmi podčiarkuje psychologickú hranicu, ktorá v jeho mysli oddeľuje strednú Európu od východnej. Pre rozprávača je Rumunsko symbolom divokého východu, nebezpečného a cudzieho miesta, ktoré v ňom len posilňuje pocit spolupatričnosti s „civilizovanejším“ Rakúskom.

Spomínala som už, že román je z mnohých hľadísk produktom svojej doby, a jednou z týchto stránok je aj zobrazenie žien. Napriek názvu knihy, ktorý odkazuje na imaginárnu ženskú perspektívu grófky Hahn-Hahn, dominuje v románe výrazne mužský pohľad. Esterházyho opisy žien sa často zameriavajú na ich telá s dôrazom na to, čo zobrazuje ako fyzické nedokonalosti – nadváha, jazvy, ovísajúce bruchá, vrásky. Tieto ženské telá prekračujúce tradičný ideál krásy sú v románe vždy predzvesťou nejakej katastrofy, zrady, nebezpečenstva. Ženy sa v románe zároveň spájajú s prírodou a personalizovaná príroda na seba preberá podobu ženy podľa tradičnej patriarchálnej dichotómie muž – kultúra, žena – príroda.

Pohľad grófky Hahn-Hahn je čitateľsky náročné dielo, ktoré odráža ideologické neistoty postsocialistického priestoru po páde železnej opony. Spochybňuje, dezorientuje, neponúka odpovede, namiesto toho pozýva čitateľstvo, aby sa prostredníctvom chaotického rozprávania vydalo na vlastnú cestu sebapoznávania a vyskladalo si svoj vlastný príbeh.

Péter Esterházy: Pohľad grófky Hahn-Hahn

Preklad: Renata Deáková

Brak, Bratislava 2024

��

��

��