ղľáԾ
Vanda Rozenbergová: Spoločný nočný mier
Bratislava: Slovart, 2020
„Písať oľuďoch. Otom, ako sa majú. Čo jedia. Kam chodia plakať ači ráno pijú vodu.“ (s. 177)
Väčšina publikovaných recenzií sa kpísaniu Vandy Rozenbergovej už od jej knižného debutu Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (z roku 2011) vyjadrovala veľmi pozitívne (napr. Halvoník, 2012; Kasarda, 2015; Macsaliová, 2016, 2018; Barborík, 2018, Prušková, 2018 atď.). Písalo sa opozoruhodnej aoriginálnej autorke sjedinečným literárnym hlasom, so zaujímavým videním sveta, o sústredenej pozorovateľke života so zmyslom pre detail iabsurdnosť, ovýbornej rozprávačke sobjavnými štýlotvornými postupmi. Slová literárnej kritiky potvrdzuje aj stále vzrastajúci záujem čitateľov ačitateliek ojej tvorbu, čo, povedzme si úprimne, vnašom malom literárnom priestore nie je úplne štandardná situácia. Už zpredchádzajúcich literárnokritických názorov je možné ľahko identifikovať silné stránky Rozenbergovej poetiky anoetiky, ktoré autorka nielen potvrdzuje, ale potešiteľne aj precizuje vo svojom ostatnom románe Spoločný nočný mier.
Opäť sa nachádzame vo svete binárnych protikladov, kde zdanlivo ospalé a monotónne plynutie dní anocí vmalomeste striedajú neobyčajne bizarné situácie. Lebo len uRozenbergovej sa odrazu mudrlanti zmiestnej krčmy, zo svätostánku vDolnom Vale, môžu ocitnúť vDelfte na námestí asledovať, ako sa dvaja znich – otec asyn Ochmolekovci – stretnú skráľovskou holandskou rodinou. Keď ste raz potomkami Jana Vermeera, všetko je možné. Čo však ešte netušia, je už-už hmatateľný zvrat, ktorý si pre nich autorka prichystala. Nezvyčajný zážitok vystrieda hlboký mrazivý smútok. Nečakane ako úder na solar plexus. Všetko to balansuje medzi náhodou apredurčením, raz sa prikláňa bližšie kjednému, raz kdruhému, no vkonečnom dôsledku im nikto neunikne. Kto však zabil Katarínu? Detaily, ktoré razom menia smerovanie príbehu, šokujú práve absolútnym popretím čitateľského predpokladu, umne vystavanom aživenom samotnou autorkou.
Veľké veci sa dejú vjej malomestách avdušiach postáv oto väčšmi. Rozenbergová nepotrebuje exotický priestor, hoci ho často arada zmysluplne využíva; nevšednosti sa dejú aj tu – na našich uliciach, vnašich panelákoch, za dveramidomácností, vsrdciach, len sa treba pozorne zapozerať a započúvať. Vtomto je Rozenbergovej záujem konštantný, prítomnosť náročných individuálnych i rodinných situácií ju charakterizuje už od jej tvorivých začiatkov. Anapriek danej homogénnosti estetický účinok neslabne. Až sa zdá, že tu funguje seriálová estetika, pri ktorej sa čitateľ poteší, že toto tu už bolo, to poznám adobre, že to znovu funguje. Aako funguje! Ale je vtom aj niečo viac, neutíchajúca motivická inovatívnosť známych tém: problémových partnerských vzťahov, nefunkčnosť intímneho rodinného života vpriestorovom vymedzení domova, mužsko-ženskej perspektívy nazerania na svet, ale aj výrazný dôraz na individuálnu slobodu. Za prepiatou bizarnosťou iprepiatym smútkom sa ukrývajú možnosti/mantinely jedného ľudského života. Vanda Rozenbergová bude mať ešte očom písať.
Vprvej časti knihy sa vmalomestskej krčme, kde sa „hovorí zvýšenými hlasmi“ a „súčasne hučí obrazovka sfutbalovým zápasom“, stretávame scelou paletou postavičiek. Zdá sa, že pre Rozenbergovú neexistuje malá postava, vedľajší, menej dôležitý životný príbeh. Ahoci sa napokon pozornosť koncentruje na postavu Vanesy Snebergovej a jej nápadníka Gabriela, kamaráti zmokrej štvrte či rodinní príslušníci, deti a psy budú neustále prítomní. Vdetailoch je ukryté čaro atentoraz si dala autorka pozor, aby sa neuponáhľala aprecízne nakreslila „kolónky, šípky, kto ským, aby kurčitej emócii došlo“. Všetkým postavám, ktoré sa vtexte objavia, veľkoryso vytvorí celostnú anamnézu, rodinnú prehistóriu, vlastný hlas, originálny charakter. Na to nestačí len vynikajúci pozorovací talent, na to je potrebný dostatok fantázie atrpezlivosti. Ak ju inokedy hnala posledná veta, tu dokázala svoj beh korigovať. A vidieť to na výsledku. Všetko do seba zapadne, aj keď vo vzťahových trojuholníkoch je vždy jeden navyše. Množstvo vzťahov sa transformuje, žiadna zpostáv zDolného Valu či Brehov nezostáva nepoznamenaná, len otom ešte nevedia. Ba dokonca sa zdá, že Rozenbergová nakreslila aj pomyselný geografický trojuholník Dolný Val – Brehy – Delft, kde sa osudovo pretnú životy hlavných protagonistov. Či to napokon pre mnohých nebude trojuholník bermudský, vrecenzii neprezradíme.
Príbeh, ako to už uautorky býva dobrým zvykom, neplynie lineárne. Ahoci ani na konci nebude skladačka kompletná, mnohé jej čriepky sa dajú vyzbierať po ceste kcieľu, ak čítame pozorne. Aak sa nestretávame sautorkinými dielami po prvýkrát, objavíme opäť postavy sistými fyzickými či psychickými chorobami, resp. ich kombináciami (napríklad Vanesa má tisícnásobne viac kožných receptorov ako bežný človek, preto „sa jej musia neustále dotýkať alebo sa musí dotýkať ona“), sabsurdnými prezývkami (Vanesin manžel Moreno či postavička zo svätostánku Thor), sempatiou kslabším azraniteľným, kdeťom, kzvieratám. Ozývajú sa bažanti ibažanty. Neraz je tá atmosféra dneška sprítomnená atrafená tak prenikavo, až sa to nedá udýchať (príbeh so starostom). Slobodu bažantom, slobodu všetkým (u)väzneným. Uväznenýmv stereotype nefungujúcich vzťahov, vklamstvách, ktorými sa od seba postavy odcudzujú, hoci pôvodne volali po spoločnom nočnom mieri. Držaným na reťaziach. Fiktívnych či tých skutočných. Intenzifikačnú úlohu pritom zohráva pocit osamelosti či nenaplneného života. Atúžba po zmene. Obyčajná túžba vsúradniciach možného. Túžba po (s)pokojnom živote bez okov.
Rozenbergovej hlavné postavy často reprezentujú katarznú stránku necitlivej spoločnosti, vktorej absentuje spolupatričnosť aempatia. Predstavujú rozličné svety a zobrazujú normálnosť inakosti, čím upozorňujú na dôležitosť vzájomného pochopenia, väčšej vnímavosti a citlivosti. Dokonca by sa vsúvislosti so zmyslom ihodnotou ich života dalo uvažovať až oistej epistemologickej privilegovanosti, keď jedinci sostrejším, kritickejším aprenikavejším pohľadom sú schopní uchopiť to, čo pohľadu väčšiny uniká. Ešte väčšmi tak potom aj vtomto jej románe vyniká (nielen) ľudská krehkosť azraniteľnosť vkontraste sbezcitnosťou okolia. „Srdce nie je na to, aby pumpovalo krv, čo filtruje kilogramy cukru atuku. Srdce má okrem známych komôr skrýšu do zásoby, akeď si myslím, že viac sa vydržať nedá, otvorí oči bytosť trochu iná ako ja, svlhkým nosom, na vyholenej strane tela jej trčia rebrá, otvorí sa tá tajomná skrýša atam si tú bytosť strčím, plná na prasknutie, ledva dýcham aTristan sa vo mne schúli ako vbezpečnom hniezde plnom peria.“ (s. 262)
