ղľáԾ
Vsúvislosti srománom Vandy Rozenbergovej Muž zjamy adeti zlásky by som mohla zopakovať charakteristiku autorkinho písania od Zory Pruškovej, pôvodne smerovanú kpoviedkovej knihe Slobodu bažantom – Rozenbergovej texty sú „civilnou výstrahou pred úbytkom ľudskej citlivosti, empatie a spolupatričnosti. Ich katarznou, diskrétne sprítomňovanou opozíciou je autorkino latentné naladenie sa na krásu a celistvosť života (často s odkazom na svet zvierat, malých detí, seniorov asociálnych outsiderov)“. Anemusela by som vlastne nič dodávať. Lebo taký je aj Muž zjamy adeti zlásky, do takej nesentimentálnej (a oto krehkejšej) atmosféry vedie spisovateľka čitateľov príbehu osúrodencoch zAzalkovej ulice, či – správnejšie povedané – z Usranca.
Pri čítaní vám zíde na um Kompaníková. Alebo iní spodobným, na detský svet naladeným diskurzom. Skrátka, nie je vylúčené, že zacítite ozveny autorov, ktorí si za protagonistov arozprávačov svojich próz vybrali nedospelého hrdinu zperiférie a dosiahli tak mimoriadne silnú emóciu aúčinok na empatie schopného čitateľa, latentne naladeného na príbeh spro-sociálnym odtieňom.
Pravdou však zostáva, že: 1. Vanda Rozenbergová je výrazne originálnym, nezameniteľným a vďaka osobitému jazyku avideniu sveta aj rýchlo identifikovateľným zjavom na súčasnej slovenskej literárnej scéne; 2. hlavný protagonista Muža zjamy adetí zlásky vskutočnosti zasa až takým dieťaťom nie je – má dvadsaťpäť aguráž na to, aby nanovo definoval parametre života sebe isvojim súrodencom, za ktorých cíti zodpovednosť, porovnateľnú s priťažkým bremenom na priútlych pleciach. Pozor, nesťažuje sa, nefňuká. Navonok neveľmi nápadný žije vaktívnom mode prípravy na zmenu, plný odhodlania vynulovať vzorce, ktoré ho spolu s jeho okolím brzdia adookola sťahujú nadol, do medzizóny neurčitého ponevierania sa vnevyhovujúcej realite, bez zjavných perspektív pre seba, sestru a brata, spocitom unikajúceho ači rovno neprítomného zmyslu diania. On, sestra amladší brat Cabrera.
Viaceré pohľady na tie isté udalosti znamenajú aj viacero spôsobov postihnutia nehostinnosťou vonkajšieho sveta. Rozenbergová vduchu svojej osobitej poetiky postavy nešetrí – nielenže žijú vtieni rodinnej tragédie (ba vlastne viacerých tragédií, ako sa dozvedáme neskôr), každá znich má svoje privátne boľačky – napríklad stalkerke Valérii, ktorá čítala „priveľa Austenovej“ a študuje filozofiu afrancúzštinu, nezvyšujehladinu serotonínu ani ligurček, ani správanie objektu jej posadnutosti, ženatého sprievodcu adídžeja Marata. Osobitnou kapitolou je Tankista – otec Rudolf Bezemeg, ktorý rezignoval nielen na rolu otca, ale aj na takmer akúkoľvek aktivitu okrem aktivít vo svete počítačových hier: „zhovárať sa smojím otcom znamená zhovárať sa sjeho ľavým ramenom, časťou chrbta apolovicou hlavy, pretože leží vjame arobí si svoje“. Samotná „jama“ nie je ani „jama v lese, ani v diere montážnej dielne pod podvozkom vozidla, nie je to silážna jama, ani jama na prezimovanie koreňovej zeleniny. Je to jama v gauči. Otec z nej virtuálne odpaľuje tanky“. Hoci smrť matky Eleny je drastickým zásahom do životov členov rodiny, náznaky bahnistej plytčiny zasahovali do jej fungovania už pred ňou, včase, zktorého si deti otca pamätajú „so slúchadlami na ušiach, boli malé čierne penové, počúval Depeche Mode aThe Cure“, keď ho síce nevideli „natierať plot ani píliť stromy, no nebol ešte Tankistom“.
Rozenbergová ešte vroku 2011 vsúvislosti sdebutom Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov povedala, že často píše aj v mužskom rode, baví ju mužský svet, jeho „drobné odtienky aj také to 'pravé chlapstvo'. Veci, ktoré obdivujú, od vojnových hrdinov po námorné lode. Baví ma vedieť, čo ich na tom agresívnom, brutálnom alebo zlom nadchýna a čo v tom vidia pozitívne“. Tankista Bezemeg so svojou military záľubou nie je mužom v pravom zmysle slova – nie je dokonca ani len rolovo dospelým. Oto väčšie nároky situácia kladie na najstaršieho syna Petra sdanajským darom dôvery, oktorý vôbec nestál. Nemá vlastný život, až na malé výnimky (rozhovory schápajúcou staršou kolegyňou, zriedkavé kontakty srovesníkmi) žije výlučne životy svojich blízkych – nebol nikde, nanajvýš v Hainburgu smamou aso sestrou –, jeho citový život sa redukuje na modelovú situáciu sveľkou výpovednou hodnotou: „niekedy večer, ak neje chrumky a nepozerá dánsky seriál, dáva pozor na hodiny“, aby zahliadol siluetu neznámej.
Aj pri románe Muž zjamy adeti zlásky do bodky platí konštatovanie Kataríny Kucbelovej otom, že reakcie Rozenbergovej postáv sú zástupné atvoria dramatický oblúk príbehu. Zrejme aj tu sa uplatnila autorkina metodika kreovania postáv založená na zaujatí gestom človeka, ktorého stretla, apredstavovaní si toho, čo sa odohráva, keď je doma, pričom „postavy sú kombináciou viacerých ľudí“. Pre literárnu kvalitu prózy má väčší význam jej narácia prekračujúca hranice lineárneho realistického príbehu. Viacero rozmerov a vrstiev mu nedodáva pomocou autorských reflexívnych pasáží, vystačí si dômyselnou kompozíciou prelínania niekoľkých rozprávačských perspektív. Hoci Peter Bezemeg vrole rozprávača dostáva najviac priestoru, Rozenbergová zámerne neuplatňuje perspektívu jediného dominantného subjektu. Vladimír Barborík to pomenoval ako „multiperspektívnosť, zohľadňovanie rôznorodosti sveta“. Sohľadom na štruktúru románu dodávam, že ide aj o zručné budovanie širšieho kontextu rozprávaného príbehu spridanou hodnotou postupného rozuzľovania pôvodu rodinných peripetií. Prirodzene, vsúlade sautorkiným naturelom je všetko bez hodnotiaceho postoja či nebodaj dešifrovateľných moralizátorských dodatkov.
Román drukuje zraniteľnosti ako konceptu apracuje s témou fatálnej predurčenosti osudových pradív. Ak po ňom siahne čitateľ oceňujúci výrazný hlas apriezračnú čistotu poviedok úspešnej knihy Slobodu bažantom, môže byť vexpozičnom pásme Muža zjamy adetí zlásky zneistený rytmom astratégiou striedania rozprávačov. Vistom bode sa však pochybnosti zrejme stratia a „sujetovo nejednoznačný pôdorys“ nadobudne čitateľnejšie kontúry. Preváži pôžitok zrozuzľovania príbehu, prípadne nefalšovaná sympatia voči autorke scitom pre správne dávkovanie tragiky, humoru aoriginálnych postrehov na margo všednodenných bojov. V Rozenbergovej prozatérskom svete sú boje ovybŕdnutie znevábnej slepej uličky situované do nápadne ošarpaných kulís, majú banálny rekvizitár azvláštnych aktérov snetuctovými mikropríbehmi a motiváciami. Sú však presvedčivé avkonečnom dôsledku poskytujú čitateľovi humanistickú nádej, že aj slabí a omylní môžu raz zažiť svoju chvíľu, zmobilizovať seba isvojich blízkych, zmeniť zdanlivo nemenné azahodiť nevyhovujúcu paradigmu. Možno dokonca s odrazompolárnej žiary na tvári.
Zuzana Belková
