��������

Anotácia čitateľom v podstate nič nepovie, takže do knihy musia skočiť rovnými nohami a dúfať, že dopadnú dobre. Podobné pochabé skoky sa vyplácajú nielen v živote, ale mnohokrát aj pri výbere kníh. Inak to nie je ani v prípade novinky ������žš���� medicínskej právničky a vysokoškolskej učiteľky Kataríny Fedorovej, ktorá okrem komentárov k zákonom a odborných publikácií napísala aj dve prozaické diela viac-menej inšpirované vlastnou prácou. V tretej próze sa stretávame s dvoma ženami, študentkou filmovej fakulty Lindou a rozvodovou sudkyňou Maťou. Spočiatku nie je zrejmé, čo majú tieto dve protagonistky spoločné, ale je jasné, že sa skôr alebo neskôr stretnú. Skáčeme do príbehu, ktorý sa začína energicky ako film.

Dvadsaťdvaročná Linda pracuje na svojom prvom filme, no nie je spokojná s hercami, rozpočtom, na ktorý jej musí opakovane požičiavať jej mama, a vlastne ani sama so sebou. Linda je nahnevaná, vulgárna, rovesníci ju príliš v láske nemajú. Naplno sa venuje svojmu filmu, chce byť najlepšia, dokončiť ho a zapáčiť sa natoľko, aby sa okamžite premietal na festivaloch a z nej sa stala slávna filmárka. Možno aj preto nemá veľa kamarátov ani vzťah. Uvedomuje si, že s uplatnením v kolektíve to mala vždy zložitejšie – aj by dokázala zapadnúť, ale „okrem chlastania sa s ľuďmi svojho veku skôr nudila“. Keď už má šťastie na dosah a spolužiak ju pozve na výlet do Berlína, nedopadne to dobre. Maťa je o niečo staršia rozvodová sudkyňa, má manžela a syna. Svoju prácu nemá rada, no pri profesijnom uplatnení je už neskoro na zmeny, to však nie je prípad jej manželstva (o ktorom takisto pochybuje, ale zdá sa, že s tým vie aj niečo urobiť). Bohužiaľ, nemá dostatok času na premýšľanie: „Keby mala priestor o veciach popremýšľať, šlo by jej to lepšie.“

Jednu aj druhú hrdinku po celý čas sprevádza vnútorný hlas, ktorý im nedá pokoj, a dalo by sa povedať, že aj syndróm podvodníka. Čokoľvek urobia alebo si dokonca pomyslia, ozve sa hlas v ich hlave, s ktorým vedú pred všetkými skrytý dialóg či hádky. Freud by sa isto potešil. Lindine aj Matine superego je silné a nedarí sa im pred ním utiecť, zhadzuje ich a súčasne tlačí do dokonalosti. Paradoxne kvôli tomu vzniká miestami nezadržateľný prúd slov, ktorý pripomína populárny slovenský seriál v súkromnej televízii. Na jednej strane je próza súčasná, páčivá, ľudská, ale aj nevyhnutne hlúpa. Na druhej strane sa tu stretávame s menej používaným spôsobom rozprávania príbehu (du-forma, čiže oslovovanie čitateľov v druhej osobe).

Lindu aj Maťu spája okrem vlastných pochybností aj zvláštny vzťah k rodičom. Linda má rasistického, mizogýnneho, homofóbneho otca a až chorobne starostlivú matku, ktorá sa o neho stará v zariadení: „Veď ona za to nemôže, že sa blbo zamilovala. To sa žene môže stať. Celá je v pohode a zrazu bum! Stretne debila, namotá sa na to, že mu bude dobrou ženou, že ho svojou láskou oddebilní, a už jej niet pomoci. Áno, mama za nič nemôže. Je to ako keby mala rakovinu. Tiež by jej to Linda nemohla vyčítať. Musí byť na ňu lepšia.“ Maťa v tom istom zariadení navštevuje svoju matku. Na tomto mieste sa v nečakanom momente náhodou spoznajú. Fedorová ani vo svojej tretej knihe nevynechala témy, s ktorými je nevyhnutne konfrontovaná pri svojej práci. Nechýba tu ani tematizácia smrti, ktorá sa neskôr dotkne niektorého z rodičov a o ktorej sa hrdinky spoločne rozprávajú.  Otvárajú však medzi sebou aj iné témy: „To mám veľmi rada. Keď ležím v posteli a viem, že sa deň skončil. Že mám celé hodiny pre seba a zároveň nemusím byť ja. Iba som v tom teple ako nejaký primitívny živočích.“ Navzájom v sebe nachádzajú človeka, ktorého jednoducho mali stretnúť. Vzťah Mati a Lindy sa tak preklápa do intímnej roviny (cítia sa zmätene a zároveň majú v tom, čo sa stalo, úplne jasno). Jedna noc obom hrdinkám zmení život: „Milé moje! Viem, že máte chuť strčiť si hlavu do trúby, ale netreba. Stačí si nájsť dobrú ženu!“