ղľáԾ
Katarína Fedorová: Úší
Bratislava: Slovart, 2020
Katarína Fedorová nie je len talentovanou prozaičkou, ale aj lektorkou medicínskeho práva. Spisovateľskú kariéru odštartovala publikovaním dvoch kníh zoblasti práva azdravotníctva. Vknihe Pacient vpráve sa zaoberá právami pacienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Vpublikácii Ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím zasa poukazuje na spôsoby, ako efektívne vyriešiť problémy týkajúce sa života spostihnutím. Intencie pracovných skúseností zo spomínaných oblastí sa špecifickým spôsobom premietli aj do jej prozaického debutu Úší. Fungujú ako indikátory problémov, zapracované do diela natoľko efektívne, že čitateľ má potrebu sa nad nimi zamýšľať.
Novela, písaná realistickou poetikou, vktorej sa tematizuje súčasné lekárske prostredie, prekonáva čitateľské očakávania aformuje nový pohľad na ženskú protagonistku vslovenskej literatúre. Využíva svojský humor anebojí sa stvárniť témy, oktorých zčasu na čas ľudia premýšľajú, no boja sa o nich hovoriť nahlas. Scynickým náhľadom do životných situácií lekárky ajej rodinných príslušníkov, ktorým patria rozmanité dejové digresie, necháva čitateľa utvoriť si na všetko vlastný názor. Tematicky sa dotýka problémov fungovania človeka vspoločnosti, vmanželstve aj v temných zákutiach súčasného zdravotníctva. Svet úspešníkov je poznačený generačnou determináciou, ktorú autorka spracovala prelínaním psychologického aj fyzického kontextu bytia. Správanie niekoľkých generácií žien tejto knihy je vymedzené apodmienené nielen vinterakciách smužmi, vsexuálnom živote, ale aj vo vzťahoch s deťmi. Zorné pole „mamičkovského komplexu“ slovenskej literatúry, ale aj spoločnosti autorka zobrazuje z netradičnej strany. Oceňujem odvážnosť voľby stvárniť materstvo protipólom, vktorom sa vzťah dieťaťa amatky buduje postupne. Vtomto bode ma zaujal použitý žánrový synkretizmus. Vrománe sa objavuje báseň, ktorú zložila postava lekárky pre jej novorodeného syna: „Škreky avresky trvalé, môcť ho tak prikovať ku skale. Zavolať orla trhača, slobodná domov odkráčať.“ (s. 30)
Príbeh je podaný optikou personálneho rozprávača ohraničeného postavou lekárky, prostredníctvom ktorej vníma svet. Zhľadiska kompozície sa dielo člení na menšie kapitoly bez číslovania. Každá znich predstavuje novú situáciu či fázu života postáv. Tieto situácie sú prepojené do harmonického celku. Štýl knihy púta svojou špecifickosťou. Dej rozvíjajú krátke vety so slovesnými opismi situácií, ktoré fungujú ako efektívne gradačné štylémy. Vjazyku sa vyskytuje subštandardná lexika (slangizmy, familiárne slová), ale aj lekárska terminológia. Tieto štylisticky odlišné časti slovnej zásoby sa svojrázne spájajú, ako napríklad vprirovnaní: „Dlhý mocný jazyk jej strkal hlboko do krku, akoby ju ním chcel zaintubovať.“ (s. 53)
Odkazy na notoricky známe diela literárneho kánonu (grécke báje, Anna zo zeleného domu, Jana Eyrová, Slávy dcera...) autorka použila s úmyslom zintenzívniť vnímanie situácie, ktorú postavy vdanom okamihu prežívajú. Príťažlivé je aj objavovanie sa opakujúcich motívov aimpulzov, ktoré veľmi dobre fungujú vrôznych častiach novely: matka hlavnej postavy nedokázala precítiť materstvo, ale je milujúcou babičkou, opakujúce sa prvky vmanželstvách, zktorých sa postavy snažia vymaniť alebo sa vnich utopia, skúsenosti srôznymi druhmi drog, ktoré rúcajú čitateľské očakávanie. Kontúry charakterov postáv sa zvýrazňujú postupne so zreteľom na chyby, poklesy avzchopenia na pozadí faktorov ovplyvňujúcich ich životy.
Názov knihy Úší je cynickou metaforou na pachtenie sa človeka za prestížou, peniazmi auznaním. Vo svete tejto knihy sa honba za úspechom, ktorý protagonistom ponúka ich sociálny status, zastavuje iba vzábleskoch nervových vzrušení sodstupom času avo svetle nových peripetií života alebo sa neobjaví vôbec. Fenoménom vdiele sú dva rozmery uvažovania a správania hlavnej protagonistky. Rozhodné akonštruktívne prežívanie lekárky sa prejavuje navonok vášňou, záujmom asnahou osebarozvoj, naproti tomu stoja dominujúce citové návaly, potreba uznania, chvály anezvyčajný vnútorný život, ktoré rozprávač opisuje bez zdanlivej selekcie „nevhodných“ myšlienok. Takéto nekorigované rozprávanie je vliteratúre príjemným osviežením. Dielo sa tak vymedzuje proti tradičnému „ženskému“ písaniu, vktorom býva ženské myslenie zväzované konvenciami spoločnosti. Túto protagonistku nič neobmedzuje, dostala možnosť premýšľať tak, ako ľudia vrealite, bez prikrášlenia, dokonca akoby bez cenzúry autora, ktorý často vyberá len také myšlienky postáv, ktoré sa mu hodia do ich profilu. Táto kniha nie je ohrdinke, ale oosobnosti ženy, ktorá nemá rada sex auvedomuje si prečo, neľúbi aláska neformuje jej život, no aj tak sa pohráva smužmi. Jej myšlienky a skutky sú vkontexte životného príbehu dych berúce, často sebecké, ale odôvodniteľné práve pre jej strach zo zlyhania, zakorenený hlboko vpodvedomí od ranného detstva.
Všetky roviny diela avýrazové vyjadrovacie prostriedky pôsobia ako harmonický celok. Zvolené literárne postupy považujem vdiele za esteticky účinné aoriginálne. Úší sa vďaka nim zaraďujú kdielam, ktoré môžu určovať budúcu literárnu orientáciu ženského písania.
