��������

V 80. rokoch vychádzali jeho diela v slovenskom preklade v tridsaťtisícových nákladoch, v každej sčítanejšej domácnosti by sa vtedy našiel niektorý z jeho románov. Aj ja som si takto začala skladať zbierku jeho diel: román s nádychom magického realizmu Dona Flora a jej dvaja mužovia som našla v knižnici rodičov, dvojzväzkový Návrat márnotratnej dcéry som si vyprosila od tety a Zeme nekonečné, ktoré vyšli v roku 1948 ako prvé dielo preložené z portugalčiny do slovenčiny, som zdedila po starej mame.

Amado (1912 – 2001) sa narodil a vyrastal v brazílskom štáte Bahia a počas štúdií sa stal presvedčeným komunistom, no zároveň sa zasadzoval za toleranciu voči rôznym vierovyznaniam. Praktizoval brazílske �����Ի�dz�����é a umbandu, skupinové obrady, v ktorých sa mieša africké náboženstvo s indiánskymi vplyvmi a katolicizmom. Pre svoje presvedčenie musel na čas opustiť krajinu, začiatkom 50. rokov žil dva roky
v Prahe.

Obyvatelia Bahie a ich neľahké osudy sa stali námetom jeho diel. Citlivo v nich reaguje na sociálne nerovnosti, na vykorisťovanie chudobných pri dobývaní brazílskej divočiny a jej premene na plantáže, na neúprosné mestské prostredie, na podradné postavenie žien v spoločnosti a ich zneužívanie.

Z okraja spoločnosti
Portugalský inštitút tento rok prináša jedno z jeho ranejších, no najprekladanejších diel. Po období moderny, ktorá ospevovala Brazíliu a hľadala jej vlastné národné vyjadrenie, sa dostavuje isté rozčarovanie zo skutočnosti a literatúra ju začína zobrazovať realistickejšie a kritickejšie. Kapitáni pieskov vyšli v roku 1937 a stali sa prvým brazílskym románom, v ktorom sú protagonistami ľudia z okraja spoločnosti: siroty žijúce na ulici.

Banda malých chlapcov, ktorí sa nazývajú Kapitáni pieskov, žije v opustenom sklade na pláži v Salvadore, hlavnom meste Bahie. Tento sklad je ich jediným domovom a banda jedinou rodinou, živia sa drobnými podvodmi a krádežami, sú postrachom všetkých miestnych boháčov. „Otrhaní, špinaví, napoly vyhladovaní, chrlili šťavnaté nadávky, poťahovali z ohorkov cigariet a boli skutočnými pánmi mesta, poznali každý kút, milovali každý kút, boli jeho básnikmi.“ (s. 26)

Na rozdiel od ostatných pouličných lotrov sú dobre organizovaní, majú svojho vodcu, šikovného pätnásťročného Pedra Guľku, a rôzne pravidlá, napríklad neokrádať vlastných druhov. Ich život je v epizodických kapitolách prvej časti knihy nazvanej Za svitu mesiaca v starom opustenom sklade opísaný priam dobrodružne. Polícia sa ich všemožne snaží vypátrať, no nevie ich dolapiť, ba ani nájsť ich úkryt. A čitateľstvo jednoznačne drží palce Kapitánom, hoci porušujú všetky možné zákony. No ako nám autor neraz opakuje, aj títo chlapci túžia hlavne po láske a pohladení od matky, ktorú nemajú a na všetko sú sami. To sa bolestivo ukáže, keď mesto zachváti epidémia pravých kiahní a nákaza sa nevyhne ani skladu. Chlapci sa ocitnú pred neľahkým rozhodnutím, čo s chorými, či ich pošlú do lazaretu, odkiaľ sa nik nevráti živý, alebo budú riskovať vlastný život a postarajú sa o nich.

V prvom rade deti

V prvom rade sú však Kapitáni stále deti. Hoci kradnú a oddávajú sa sexu ako dospelí – niektorí medzi sebou, iní naháňajú černošky a mulatky po pieskoch –, keď do mesta prišiel kolotoč, „zabudli, že nie sú ako ostatné deti, zabudli, že nemajú domov, otca ani matku, že žijú z krádeží ako dospelí muži, že sa ich v meste boja ako zlodejov... Zabudli na všetko a boli rovnakí ako všetky deti, cválali na tátošoch kolotoča, krútili sa spolu so svetlami.“ (s. 60) A tí, ktorí by ich mali ochraňovať, sa k nim správajú kruto. Policajti ich pri prvej príležitosti mlátia a nápravnovýchovný ústav, kam by ich najradšej zavreli, je horší než väzenie. Ich jediným zástancom je otec José Pedro, ktorý sa s nimi zblíži za cenu mnohých ústupkov vo svojom presvedčení, no za kresťanskú pomoc opusteným deťom si vyslúži iba pokarhanie od biskupa. V druhej časti knihy nazvanej Za nesmierneho pokoja, nesmierneho pokoja v tvojich očiach sa nachvíľu dočkajú aj vysnívanej materinskej lásky od Dory, trinásťročnej dievčiny, ktorú kiahne pripravili o rodičov. Okrem lásky však túžia po slobode; nie tej romantickej – robiť si, čo sa im zachce –, ale po slobode žiť, tvoriť, pracovať. V tretej časti Pieseň Bahie, pieseň slobody sledujeme, ako sa zapájajú do diania okolo seba, dokonca sa zúčastnia štrajku robotníkov za lepšie pracovné podmienky. A tí starší nevyhnutne odchádzajú za vlastným životom, pretože aj Kapitáni pieskov raz musia dospieť. Jorge Amado v tejto knihe prináša kritiku spoločnosti, no stále je to príbeh skupiny chlapcov, ktorí žijú bez dohľadu dospelých, ktorí v sebe spájajú bezčasovosť detstva s povinnosťami a rozhodnutiami dospelého života, a myslím si, že zaujme aj mladších čitateľov. Ako píše prekladateľka v doslove (ktorý tentoraz nahrádza typické rozhovory prekladateľky s autorom, aké sú v knihách z tohto vydavateľstva zvykom), Kapitáni pieskov sú na mnohých brazílskych školách súčasťou povinného čítania. Autor vytvoril postavy, s ktorými vieme súcítiť, trpieť, báť sa o ne, aj keď neschvaľujeme ich činy. A píše o nich svojím jedinečným, láskyplným, no priamym štýlom bez pátosu a idealizovania.