ղľáԾ
dzá Sivé včely vyšiel v roku 2018, odvtedy bol preložený do viacerých jazykov a dostal aj veľa ocenení v zahraničí, napríklad prestížnu cenu Prix Médicis. V Ukrajine vznikli aj úspešné divadelné predlohy.
Andrij Kurkov pochádza z ruskej dediny Budogošč, ale od malička žije v Kyjive na Ukrajine. Ruskojazyčnosť v jeho prostredí ovplyvnila autorské písanie, takže svoje prvé romány, napríklad oceňované Sivé včely, autor tvoril v ruštine. Od roku 2020 však píše a publikuje beletriu v ukrajinskom jazyku.
dzá Sivé včely rozpráva príbeh včelára Sergeja. Býva sám na Donbase v dedine Malá Starogradovka, ktorá sa nachádza v sivej zóne medzi mierom a vojnou. Opustila ho manželka s dcérou, lebo nechcela budovať svoj život v malej dedine pod ostreľovaním. Volala so sebou aj manžela, lenže Sergej si nevie predstaviť život vo väčšom meste. Nevedel by sa tam starať o svoje včielky.
Sergej nemá skoro nikoho. Dedinu všetci opustili, lebo život v nej sa stál nebezpečným. Ostal len on, včely a jeho jediný kamarát a jediný nepriateľ Paška. Jedného dňa si Sergej uvedomí, že nemôže svoje včeličky vypustiť vo vlastnej záhrade – zľaknú sa výbuchov, odletia a nikdy sa nevrátia. Preto vezme úle a vyberie sa na Krym za svojím starým kamarátom, včelárom Achťomom. Aby mali včely aspoň na chvíľku pokoj.
Celý román je presiaknutý sivosťou. Od názvu až po opisy a hrdinu. Sivá je Malá Starogradovka. Ale pre hlavného hrdinu to nie je nič negatívne: „jeho zrak bol zvyknutý na tú sivotu. Čierne a biele rovná sa sivé. A práve takto sa spája tma so snehom a zimná cesta je viditeľná.“ Sivosť ukazuje Sergejovi cestu. Je pre neho blízka: „Aj sivá farba vie byť jasná! Ja viem rozlíšiť aj dvadsať odtieňov sivej.“ Zmes bielej a čiernej definuje aj jeho. Raz za čas ho Paška osloví „Sivý“. A naozaj taký aj je. Dobrý, pokojný, ale zároveň nerozhodný. Všetci okolo neho tú sivosť podčiarkujú – temperamentný, utáraný Paška so silným proruským nastavením, rozhodná a sebavedomá ex manželka Vitalina, smelý a múdry Petro, drsní ruskí vojaci.
Svoju sivosť bude niesť celú cestu, až kým sa jej na konci úplne nezbaví.
V literatúre sme zvyknutí na to, že keď sa raz hrdina vyberie na cestu, po všetkých prekážkach sa úplne zmení. Napríklad román Serhija Žadana, kde hlavná postava Pašu absolvuje náročnú cestu za svojím synovcom z internátu. Vyráža s tým, že celkom nevie, kým je a na ktorej je strane, lenže drsnosť cesty ho zmení. Kurkov to robí inak. Sergej od začiatku cíti, čo je správne, a koná podľa toho. Jeho identita je sformovaná. Neznáša svoju ulicu pomenovanú po Leninovi, a preto ju sám vymení za Ševčenkovu. Vyhodí zo svojho domu Pašku, ktorý dovedie ruského vojaka, ale radostne privíta neznámeho Petra z ukrajinskej armády. Počas rozhovorov s Rusmi vidíme, že v tom má jasno: je Ukrajinec, vie, kto je agresor a kto sa bráni. Cesta počas románu iba posilnila jeho identitu, otvorila jeho jemnosť a ľudskosť a pomohla prekonať strach. Keď Žadanovho Pašu čitatelia môžu právom neznášať, Kurkovov Sergej od začiatku nadchýna svojím dobrým srdcom a konaním.
Postavu Sergeja dokresľujú jeho včely. Pre Kurkova je charakteristické pracovať s prírodnými a zvieracími motívmi a v tomto románe sú včely spolu so Sergejom hlavnou postavou. Alebo môžeme povedať, že sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, jeho alter egom. Sergej ich často porovnáva s ľuďmi – ľudia sú horší ako včely, ľudia sú ako včely, ale lepší ako včely neexistujú. Sergejove včely sú pokojné, poslušné, mierumilovné, liečia svojím bzučaním. Ale keď si všimne, že aj jeho včely sivejú, neskutočne sa zľakne. Bude sa chcieť tej sivosti zbaviť. Práve včely sa v románe stanú symbolom zmeny postavy.
Spolu so Sergejom máme unikátnu možnosť ponoriť sa nielen do vnútra človeka žijúceho počas vojny, ale aj do situácie v Ukrajine pred rokom 2022. Dlhá a únavná vojna na Donbase, ktorá vyháňa ľudí z domovov a láme životy. Andrij Kurkov otvára tému okupovaného Krymu, zobrazuje prenasledovanie Krymských Tatárov a s odstupom opisuje ruskú propagandu. Sergej zo sivej zóny sa stáva skoro mýtickou postavou, ktorej sa boja. Cestuje svojím starým rozbitým autom, nocuje v stane, priatelí sa s Tatármi – pre Rusov na Kryme a Ukrajincov ovplyvnených manipuláciami vyzerá nebezpečný. Všade sa cíti nesvoj. Hneď po prekročení ruskej hranice na okupovanom Kryme s ním chcú Rusi urobiť manipulatívnu televíznu reportáž, vyšetrujú ho za priateľstvo s ukrajinským vojakom Petrom a Tatárom Achťomom. V dialógoch s bežnými Rusmi jasne vidieť ich prístup k domorodému obyvateľstvu Krymu: „Toto je odjakživa ruská zem, pravoslávna! Ešte pred Tatármi sem Rusi priniesli pravoslávie… Tak to bolo, ako povedal Putin. Putin neklame!“ Sergej však do konfliktu nejde: „Ja sa v histórii nevyznám… Všelijako to mohlo byť.“ Okrem politickej situácie na Kryme, prenasledovania, únosu a vraždenia Krymských Tatárov spoznáme aj pestrosť tatárskej kultúry: veľa jedla, pohrebná tradícia, správanie žien. Sergeja však najväčšmi prekvapí prístup k alkoholu – pijú málo apohárik si zakaždým doslova musí vypýtať.
Andrij Kurkov napísal silný príbeh vojny a okupácie, ktorá vystupuje v pozadí života obyčajného civilného obyvateľa. V tomto románe nepociťujeme vojnu priamo. Kurkov nám neukazuje vraždenie, streľbu a vojnovú drsnosť. Napriek tomu je vojna všadeprítomná – v absencii svetla šedej dedinky Malá Starogradovka, vo vojakoch, ktorí sa stali pravidelnými návštevníkmi namiesto susedov, v dialógoch zmanipulovaného obyvateľstva. dzá ukazuje, ako vojna zovšedňuje a formuje ľudské životy.
Anna Siedykh (2000)
Pochádza zKyjiva. Je poetkou, dramaturgičkou, prekladateľkou aorganizátorkou kultúrneho života. Vyštudovala katedru masmediálnej komunikácie vTrnave aliteratúru na Kyjivo-Mohylianskej univerzite. Pôsobí vkultúrnom centre Malý Berlín vTrnave a je kurátorkou ukrajinského programu vGoethe-Institut Bratislava.
