ղľáԾ
Podkladom pre román ʰá pravda talianskej spisovateľky Simony Vinciovej sa stali dokumenty, rozhovory aosobné svedectvá o „hanebnom tajomstve Európy“, ktorým bola psychiatrická liečebňa-láger na gréckom ostrove Leros. Vrománe sa v roku 1992 mladá bádateľka vylodí na tomto ostrove, kde diktátorský režim deportoval oponentov a nútil ich spolunažívať s duševne chorými.
Dokumentárna platforma románu je nielen priznaná, ale aj sofistikovane zapustená do jeho štruktúrnych, sujetovo-fabulačných línií vpodobe poslednej kapitoly, ktorá nesie názov Správa oLerose. Vnej sa autorka hlási krománu ako ozvene životov ľudí, ktorí predtým, ako sa stali postavami jej diela a„plodom jej predstavivosti“, boli „ľuďmi zmäsa akostí“, čo neprežili astali sa prízrakmi. Slovu „prízrak“ však autorka prisudzuje len jeden význam, ten grécky: objavujem sa, ukazujem sa. Ataký má byť aj jej román: má to byť príbeh oprízrakoch, ktoré pretrvávajú mimo priestoru ačasu asvojou znepokojivou prítomnosťou-neprítomnosťou nás vystríhajú, aby nás poučili (s. 266).
Konštrukcia románu
Autorka sa zoči-voči „zdokumentovanej skutočnosti“ (s. 265) ostrovného psychiatrického ústavu nechce správať ako „svojvoľný arogantný románopisec“ (s. 266). Uvedomuje si, že akt prerozprávania skutočného príbehu vsebe zahŕňa čosi, čo celkom nezodpovedá skutočnosti už len preto, že ho niekto vytiahol aprerozprával konkrétnymi slovami anie inými (s. 265), no práve preto uplatňuje svoju autorskú licenciu veľmi opatrne. Jej písanie je úzkostlivo kontrolované; ato zúcty k „ľuďom, ktorým ukradla kúsky života“ (s. 266). Vstavebných prvkoch románu sa to prejavuje na viacerých úrovniach, niektoré si teraz opíšme.
Román nekomponuje základnú textovú figúru, ktorú bežne nazývame hlavnou postavou. Rozprávač, ktorý riadi románovú perspektívu aktorý mení svoje pozície z1. osoby na 3. osobu, často prerušuje výpoveď opráve „zaznamenávanej“ postave, pretože do uhla jeho pohľadu vstupuje ďalší aďalší aďalší „prízrak“. Opostavách sa tak vlastne dozvieme len veľmi málo. Táto naratívna stratégia je mimoriadne funkčná vzhľadom na šírku záberu, asociuje totiž pohľad na defilujúci dav „prízrakov“, mužov, žien adetí, pacientov,politických väzňov zԾčených otrasnými podmienkami ústavu, vktorom doslova zԾčotneli.
Román, zpozadia „riadený“ dokumentarizmom, takto nastavenou naratívnou perspektívou odráža nedôslednosť administratívy ústavu anekompletné, torzovité lekárske záznamy „rezidentov“, ktorí vstupom do liečebne vlastne zmizli zo sveta bez mena, osobnej histórie či čohokoľvek, čo by im prisúdilo status ľudskej bytosti. Ak sa román predsa len pri niekoľkých postavách pristaví asnaží sa rekonštruovať ich širší životný príbeh (Teresa, Nikolaos, Basil, Stefanos), robí tak situačne, fragmentárne, prerušovane, zúžene – akoby sa snažil zachytiť neustále unikajúce, stále slabšie blikajúce objekty, ktoré sa nakoniec z rozprávania vytratia (smrťou, samovraždou alebo proste ajednoducho prestanú – textovo – byť). To všetko súvisí sďalším textotvorným postupom.
Bez hlavnej postavy
Román bez hlavnej postavy, podložený dokumentárnym princípom, odmieta konštruovať príbeh epickej šírky audalosti/situácie dodatočne dramatizovať. Vo vzťahu ktéme naopak aktivuje lyrický princíp. Ten je produktívny na (minimálne) dvoch úrovniach. Podopiera motív všadeprítomného blúznenia, transgresie, šialenstva, paranoje či bolesti, ktorá sama kóduje (metaforicky) skutočnosť tým, že „zráža slová“ animi označované predmety do „podivných obrazov“, „vidín“, čím spätne potvrdzuje komplikované, často delirické či agonické stavy „rezidentov“ ústavu. Aktivácia lyrického princípu však tiež dovoľuje autorke vykonať transpozíciu plynutia času do polohy večnosti (bezčasovosti), trvania bez zmeny, bez pohybu. To, že vyššie opísané defilovanie davu „prízrakov“, ktoré zachytáva naratívny reflektor, trvá včase desaťročí (od štyridsiatych po deväťdesiate roky 20. storočia), naznačujú len názvy kapitol (napr. Leros, 1968). Obsah týchto kapitol však prináša stále rovnaké či veľmi podobné obrazy, referujúce na „zastavený čas“ a „trvanie bez zmeny“. Postavy sa menia, obrazy zostávajú. Vzniká tak motív inštitúcie-továrne, kde vstupným materiálom je človek (postihnutý, vydedený, politicky prenasledovaný) avýstupným produktom je Ծč.
Vzámernej stálosti obrazov dochádza aj kustáleniu výrazového spektra, čo vedie ktomu, že román sa semioticky zacykľuje; nedokáže, resp. nechce rozvinúť variabilnejšiu výrazovú sústavu. Avšak treba tiež konštatovať, že uvedené koncentrované nastavenie umeleckého kódu produkuje aj ústretový, pozitívny moment. Výrazový plán románu dokáže podporiť účinok niektorých tematicko-motivických línií tým, že svojím zúžením sprostredkuje, resp. asociuje pocit tiesne, pasce, zktorej nemožno uniknúť.
(Bez)časovosť románu
(Bez)časovosť tohto diela anticipuje ešte jeden autorský pohyb – absolutizáciu témy aproblému. Angela, ktorá prichádza na ostrov vdeväťdesiatych rokoch ako dobrovoľníčka, vsuteréne študuje nekompletné astrohé chorobopisy minulých pacientov, pritom zisťuje, že na agonické dožitie vústave boli „odsúdení“ aj ľudia sbanálnymi diagnózami: „V čase internácie mal sedem rokov. Ako diagnóza tam bol jediný riadok: Vrodená slabomyseľnosť, mierna duševná retardácia, nemota, agresívnosť, strach ztmy. Koľko sedemročných detí sa bojí tmy? Asi všetky. Akoľko detí neprejaví, aspoň zčasu na čas, trocha agresivity? Apotom, čo to znamená byť agresívny, čo ten chlapec urobil, prečo sa rodine zdalo nevyhnutné hospitalizovať ho apsychiatri rozhodli, že hospitalizácia je nutná? Vroku 1968 teda stačilo báť sa tmy abyť agresívny, aby vás zavreli do blázinca?“ (s. 52). Týmto je spustený proces, ktorý po rôznych peripetiách vyvrcholí vzávere románu úvahou ovšeobecnej prítomnosti „šialenstva“. Rozprávač, teraz už vprvej osobe, rozoznáva „známky duševnej poruchy uvšetkých ľudí, ktorých som milovala, až som si zarazene uvedomila, že nikto osebe nemôže tvrdiť, že sa ho to netýka aje voči tomu imúnny. Keď som sa pozrela na každý život zblízka asnáležitou pozornosťou, uvedomila som si, že nachádzam viac-menej očividné, väčšie či menšie stopy depresií, problémov sjedlom, samovražedných mánií, paranojí, neuróz, porúch osobnosti najrôznejšieho stupňa (...) hranica medzi doktorom Jekyllom apánom Hydom sa mi zdala čoraz tenšia. Cestička zavesená nad priepasťou azahalená tieňom, po ktorej všetci kráčame audržiavame krehkú rovnováhu. Ačím viac som si uvedomovala túto banálnu pravdu oľudskej povahe, tým častejšie som rozmýšľala na tým, že ja aso mnou všetci ľudia, ktorí tvorili atvoria môj život, by sme viných časoch ana iných miestach skončili priamo vjednom zústavov spochmúrnym názvom, ktoré ešte doznievajú vkolektívnej pamäti“ (s. 245).
O preklad tohto znepokojujúceho románu Simony Vinci do slovenského jazyka sa postarala slovenská spisovateľka Ivana Dobrakovová, zároveň knemu napísala doslov, vktorom predstavila Prvú pravdu vširšom kontexte Vinciovej tvorby.
Marcel Forgáč prednáša na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity vPrešove. Venuje sa najmä dejinám svetovej literatúry 19. a20. storočia.
Tento román mi je blízky
Simona Vinci je autorka, ktorú sledujem už veľa rokov, čítala som od nej takmer všetko, v minulosti som uverejnila dva preklady jej poviedok v časopise Vlna a jeden v Enteri. Som rada, že sa mi podarilo predstaviť autorku konečne aj knižným prekladom. Román ʰá pravda, ktorý získal v Taliansku prestížnu cenu Premio Campiello, mi bol tematicky blízky, spracúva témy šialenstva a odcudzenia, ktorými sa tiež zaoberám, hoci z inej perspektívy. Vinci sa mi prekladala veľmi dobre, nepotrebovala som pri práci Ծč konzultovať s autorkou, hoci je to celkom iné písanie než to moje. Miestami je takmer statické, autorka sa pohybuje v texte cez jednotlivé obrazy, pristavuje sa pri mnohých detailoch, vyniká v plastických opisoch. Jednou z najväčších výziev bol preklad básní vložených do textu, keďže to nie je celkom moja parketa. Náročný bol tiež prepis gréckych slov, ktoré takpovediac nemajú v slovenčine ustálený pravopis, niektoré veci som konzultovala s gréčtinármi, ale potom mi jazyková redaktorka grécke slová upravila ešte inak. Trochu som sa obávala prijatia, keďže nejde práve o oddychové čítanie, ale reakcie boli zatiaľ veľmi dobré. Je možné, že sa pustím do prekladu aj nejakého iného románu od tejto autorky.
Ivana Dobrakovová, prekladateľka
Simona Vinci (1970) je talianska spisovateľka. Narodila sa vMiláne, vyštudovala modernú literatúru na Bolonskej univerzite. Je autorkou románov, zbierok poviedok a kníh pre deti. Pracuje ako publicistka a prekladateľka zangličtiny, angažuje sa aj politicky. V roku 1997 vzbudil veľkú pozornosť jej román Odeťoch sa Ծč nevie (Dei bambini non si sa niente). Román ʰá pravda (La prima verita) vyšiel vTaliansku vroku 2016.
