ղľáԾ
Superlatívmi ocenený román Gabriela Tallenta Moje najdrahšie zlatíčko je označovaný aj ako „jeden znajlepších debutov desaťročia“. V tom najdôležitejšom je však mladý autor nepresvedčivý.
Julia Turtle (u nás nepresne preložené ako Dračica) Alvestonová žije čiastočne izolovane so svojím otcom, vdovcom, vdrsnom mendocínskom prostredí. Násilnícky otec ju podrobuje nielen survivalistickej výchove, ale ju aj sexuálne zneužíva – až do chvíle, keď sa mu Dračica postaví na odpor avyužije to, čo ju naučil ozbraniach, násilí aprežití, proti nemu. Román vzbudil mimoriadne pozitívny ohlas po celom svete. Oceňovaná je najmä chytľavá zápletka, kresba výstredných postáv, expresivita témy, dobrodružné epizódy, svojrázne opisy prírody či otvorenie otázky bezpečnosti, slobody apráva vlastniť zbraň.
Absolutórium s trhlinami
Nepripojím sa kzástupu kritikov, ktorým nad debutovým románom Gabriela Tallenta horia dlane apodlamujú sa kolená. Nemyslím si totiž, že Moje najdrahšie zlatíčko (My Absolute Darling) „obohacuje čitateľa svojou remeselnou precíznosťou, celkovým zmyslom pre estetiku prozaického textu avneposlednom rade aj šírkou interpretačného potenciálu, ktorým disponuje.“ A už vôbec nedôverujem tvrdeniu, podľa ktorého tento román „patrí medzi najlepšie debutové prózy posledného desaťročia.“ (G. Lukáč včasopise á č. 2/2019).
Moje vlastné úvahy chcú byť komplementárne vo vzťahu k Lukáčovej recenzii a preberám z nej tie pozitívne hodnotenia románu, ktoré nebudem problematizovať. Lukáč síce upozorňuje aj na niekoľko problémových miest Tallentovej prózy, nemožno však prijať skutočnosť, že ich implicitne marginalizuje, odsúva do úzadia anezohľadňuje ich vo svojom konečnom (vyššie citovanom) stanovisku.
Podobný krok vykonal aj český kritik Daniel Mukner, keď vrecenzii nazvanej Nomen omen azvrhlá láska po opise úchvatnosti románu ponúkne krátke pripomenutie nedostatkov, ktoré však neutralizuje ich odkázaním do zátvorky: „To vše by mělo být zmíněno vzávorce, neboť Absolutní miláček patří vzhledem ke specifickému prostředí, svébytným postavám amísty zcela strhujícímu příběhu ke knihám, které budou čtenáři po většinu času takříkajíc hltat.“ (Recenziu nájdete na www.iliteratura.cz.)
Pritom vôbec nejde omaličkosti. Už G. Lukáč veľmi presne konštatoval, že Tallentova tematizácia tabuizovanej témy je 徱ٱľԱ naučená avzásade recyklovaná. Tiež si všíma prvoplánovú prácu slexikou mena hlavnej postavy a nepresvedčivé vkladanie intertextuálnych odkazov na filozofické diela. Tento moment, spolu sprediktabilitou záveru azacyklením zložiek príbehu, spomenie aj Mukner vodkaze na autora doslovu českého vydania Pavla Kořínka – ten Tallentov postup hodnotí ako kŕčovitú snahu zakomponovať do románu veľké postavy svetovej literatúry.
Tieto trhliny relativizujú ohlásené absolutórium estetického účinku románu, jeho remeselnú precíznosť, ademaskujúsuperlatívy ako mediálne fabrikáty.
Obmedzenie komunikačných schopností
Začnime takto: Lukáčova pochvalná interpretácia Tallentovho románu je založená na nesprávnej identifikácii jeho naratívnej štruktúry (hlavnú postavu Juliu označuje ako rozprávačku románu, „celá narácia má [takto] byť vkompetencii štrnásťročného traumatizovaného dievčaťa, ktorého reakcia na [prežité skúsenosti] pôsobí úplne prirodzene“ (Lukáč, s. 181 a183).
Vskutočnosti je však román tvarovaný zpozície 3. naratívnej osoby, vklasickej typológii rozprávačských modelov by sme mohli uvažovať ovševediacom alebo personálnom móde naratívneho formovania sveta románu, ktorý parciálne prechádza na hranicu módu „oka kamery“ (toto váhanie hneď vysvetlím). Tento posun Lukáčovi bráni vidieť (kvalitatívnu) úroveň naratívneho hlasu arozoznať formatívne mechanizmy ܳٱú potenciál tematického plánu. Vistom zmysle to však Lukáčovi nemožno vyčítať, román totiž naozaj smeruje kstotožneniu hlasu rozprávača ahlasu postavy. Ako?
Široký priestor v úvode románu autor venuje tomu, aby fixoval Juliin problém rozumieť slovám používaným príznakovo vškole (čo je motív zastupujúci model kultúry, intelektu, vzdelania). Takto je anticipovaný celý semiotický horizont románu vo vzťahu k postavám: Juliine komunikačné schopnosti sú obmedzené, jej drsný prejav sa vyznačuje zúženým výrazovým penzom, na druhej strane prameňom (formatívom) výrazového rozsahu, ktorý ovláda, sa stáva predovšetkým empiricko-senzualistická báza, „jazyk“ drsnej prírody, „jazyk lovu aúteku“.
Takto, prostredníctvom práce sjazykom, ju Tallent stabilizuje voblasti živočíšneho živlu (nespoločenského, pudového, impulzívneho, násilného, kolísavého, nekontrolovaného, strohého, izolovaného, agresívneho...), sprevádzaného relativizáciou morálnych amravných maxím. Tento koncept prirodzene dopĺňa rozohraný motív traumatizácie dievčaťa, ktoré je vystavené sexuálnemu násiliu zo strany otca (por. Lukáč).
Na strane postáv sa teda funkčne pracuje sobmedzením výrazových možností jazyka postáv, so zníženým rozsahom „reči“, „uvažovania“. Preto „reč filozofov“, ktorú Tallent akosi chaoticky implantuje do profilu postavy otca, síce môžeme čítať ako sekundárne tvarovanie príznaku šialenstva, no napriek tomu nemá vrománovej semiotike podporu, jej prísna pojmová ikonickosť nezodpovedá modelu, ktorý autor vytvoril, a teda sa javí byť technickým karikovaním postáv, lacným excesom, ktorý navyše vtematickej rovine nenachádza svoje vyústenie.
Problémový rozprávač
Udržanie funkčnosti profilu takto vymedzených postáv „bez jazyka“ si priam vyžaduje vystúpenie rozprávača do vonkajších priestorov. Rozprávač nemôže byť umiestnený „v postave“ (veľa by toho nepovedal), vyhovujúcejšou pozíciou sa zdá byť (prirodzene) pozícia pozorovateľa, ktorá systémovo garantuje otvorenosť, teda možnosť prestupovať podľa potreby zpozície vševediaceho (zobrazenia) do personálneho (porozumenia) módu alebo do módu oka kamery (videnia).
Zároveň sa tým komplementárne rieši iná programová rovina: obmedzená aktivita „jazyka“, uJulie vyplývajúca ztraumatických skúseností, uotca zpsychologického aživotného vychýlenia, vytvára otázku ich textového predstavenia. Východisko sa prirodzene núka vnaratívnom sústredení na opis mikrogeografického umiestnenia postáv (teda na prostredie rámcujúce postavu) a neustáleho zamerania na ich konanie, čomu určite viac vyhovuje práve pozícia 3. osoby.
Atu vzniká problém Tallentovho rozprávača sdosahom na estetiku románu. Tallent dovolí, aby rozprávač, napriek jeho samostatnému umiestneniu vmóde 3. osoby, prebral na seba výrazovú charakteristiku postavy. Zrazu „vidíme“ rozprávača ako nemohúceho rozprávať opostavách. Zacykľuje sa, automatizuje svoje výpovede, prienik do vnútorného, psychického sveta postavy otcom znásilňovanej Julie je skratkovitý a tézovitý. Hromadia sa tak krátkozraké variácie replík, ktoré sú dominantne, nenápadito, apreto iritujúco uvádzané jedinou („tisíckrát“ použitou) syntagmou – pomyslí si – , za ktorou alebo pred ktorou necháva postavu vypovedať vprvej osobe: „[...] Martin sa díva, ako sa oblieka, aona si pomyslí, no tak, len sa pozeraj, ty hajzel. Neviem, ako utiecť, aneviem ani, či môžem utiecť, ale dúfam, že to zistím. No len sa pozeraj, pomyslí si, lebo so mnou sa deje niečo zlé, že tak riskujem adovolím ti, aby si mi to robil.“ (Tallent, s. 318).
Viditeľná naučenosť
Rozprávač teda postavu vidí apočuje jej myšlienky, no udržiava si od nej odstup. Avšak nie je to len odstup pozorovateľa, pretože vpozadí takéhoto tvarovania sa nachádza čosi podozrivé, čosi, čo spôsobuje, že sa rozprávač vzdáva veľkej časti svojich kompetencií, plnohodnotného rozprávania. V tomto prevedení sa zdá, že rozprávač ako naratívna autorita tvarujúca svet textu stojí pred problémom, ktorý je nad jeho možnosti. Akmoment „dotyku“, „pristúpenia“ rozprávača (naratívnej autority) kmimoriadne príznakovej postave plodí len tézovité, schematické, strohé, recyklované anepostupujúce, neprehlbujúce sa výpovede, ak rozprávač neprejavuje naratívnu senzibilitu pre nuansy (jedinečnosť) vlastnej postavy a uzatvára ju do pomerne stereotypného príbehového rámca s„hollywoodskym“ vyústením, vyvoláva to otázku, do akej miery táto naratívna autorita rozumie jej problému. Atu sa nám vracia poznámka o徱ٱľԱj naučenosti „tematizovanej látky“ (Lukáč, s. 182). Vtomto románe aj refrénovito distribuovaná výpoveď „chcem zomrieť“ vykazuje viac znaky atramentu apapiera než naliehavosti, krízy aohrozenia.
Recenzie (Lukáčova iMuknerova) vysoko vyzdvihujú Tallentovu schopnosť sprostredkovať ornamentálne opisy priestoru aprírody (Lukáč, s. 183): „Je to jednak sugestivní abohatý jazyk, jenž se Աřٱěᾱ projevuje vobsáhlých popisech přírody.“ (Mukner, prečiarknutie M. F.). Áno, súhlasím, sdodatočnou poznámkou: Tallent takto vyvažuje naklonenú románovú stavbu, obrátenie naratívneho pohľadu na prírodu ho zachraňuje, sebaistým, výrazovo širokospektrálnym generovaním nových významových prvkov opisom prírody prekrýva to, že problém postavy mu do značnej miery uniká, že jeho priblíženie kpostave (jej problému) je rozpačitým priblížením kcudziemu, neuchopiteľnému telesu, oktorom hovorí to, čo sa patrí, apripraví jej osud, aký sa patrí; že je schopný tento problém len načrtnúť audržiavať, nie rozvíjať areflektovať.
Marcel Forgáč (1983) pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy Filozofickej fakulty vPrešove, kde sa venuje najmä dejinám svetovej literatúry 19. a20. storočia.
Gabriel Tallent (1987)
Narodil sa v Novom Mexiku (USA), vyrastal na pobreží Kalifornie (Mendocino), jeho matka Elizabeth Tallent je známa publicistka a autorka. Vyštudoval Willamette University v Oregone. Jeho debutový román My Absolute Darling z roku 2017 preložili do viacerých jazykov.
