ղľáԾ
Najnovšia kniha Jany B. Wild predstavuje tri štúdie oWilliamovi Shakespearovi, najkánonickejšom dramatikovi všetkých čias. Skutočnosť, že vprípade knihy Hej na západ ide menej oShakespeara aviac onašu nedávnu históriu jeho inscenovania, by mohla budiť dojem, že ide opomerne exkluzívnu, úzko vymedzenú teatrologickú tému. Efekt je presne opačný. Autorka píše prostredníctvom domácej inscenačnej praxe predovšetkým onašej nedávnej nielen divadelnej histórii, zaujíma ju vprvom rade naša vlastná kultúrna identita, apráve to vytvára zásadné predpoklady zmysluplnosti čítania knihy aj pre širšie publikum.
Na obálke knihy Hej na západ sa píše, že ide o „tri uvedenia Shakespeara vslovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé ,kultovéʻ, tretie neznáme“. Nie je to bežné, ale vtomto prípade ide rovnako o„marketingovo“ dobrú anotáciu, ako aj o poctivé, skutočne výstižné vyjadrenie toho, včom je predkladaná publikácia osobitá. Rovnako, ako sú tri inscenácie – Komédia omylov (Slovenské národné divadlo, 1971), Macbeth (Divadlo A. Bagara vNitre, 1999) aHamlet (Divadlo A. Duchnoviča vPrešove) – každá vlastným spôsobom pozoruhodné, tak aj tri texty Jany B. Wild sú napísané ztroch rôznych, pôsobivých perspektív. Vprípade inscenácie Komédie omylov autorka odhaľuje druhé plány svojho času ledabolo oceňovanej veselohry, inscenácii Macbeth ponecháva jej všeobecne prijímané uznanie, no zásadne rekonfiguruje argumenty, na ktorých toto prijatie stojí, anapokon inscenáciu Hamlet objavuje pre čitateľa vjej inakosti, identifikujúc ju vnevšednej kombinácii realistickej aperformatívnej poetiky.
ʴǻáDZ Geografie slovenských Shakespearov by mohol naznačovať, že autorka sa azda bude venovať širšiemu výpočtu domácich pokusov oinscenovanie Shakespearovho diela apostihne tak domácu inscenačnú tradíciu objektívnejšie. „Geografia“ však vtomto prípade znamená skôr vyznačenie kľúčových bodov zabezpečujúcich orientáciu vmnohoznačnom priestore, než zahustenie mapy nadmierou súradníc. Podobne pracuje sdivadelnou históriou napríklad Erika Fischer-Lichte vo svojich Dejinách drámy (Wild bola odbornou redaktorkou slovenského prekladu tejto knihy), ktorá predstavuje dejiny cez uzlové body. Rovnako je pravda, že tak ako dejiny Eriky Fischer-Lichte vkonečnom dôsledku nie sú len dejinami vybraných textov, ani Hej na západe Jany B. Wild nie sú len tri texty otroch inscenáciách. Autorkin recepčný rádius zahŕňa taký široký komplex „sekundárnych“ (historických iteoretických) kontextov, že napokon spomenutú mapu predsa len zahusťuje. Svoj výskumný materiál však pozná tak precízne, že sa ním nenecháva odpútavať od ústrednej udalosti tej-ktorej shakespearovskej inscenácie aneumožňuje stratu orientácie ani vlastnú, ani čitateľovu. Bohatá erudovanosť vyplývajúca zceloživotného záujmu Jany B. Wild o dielo Williama Shakespeara jej umožňuje súvislosti zároveň domýšľať, uchopiť „asociácie, ktoré sa vynárajú,“ arozšíriť tak pohľad na skúmanú vec aj oďalšiu, vlastne tú najzaujímavejšiu úroveň – oschopnosť „vedeckej kreativity“.
Kniha Hej na západ je prvotriednou ukážkou toho, čo dnes predstavuje „moderný výskum“. Vdnešnom svete informačného smogu, ktorý sa pretavuje aj do práce humanitných aspoločenských vied, sa prejavuje defenzívna tendencia posilňovania exaktnosti, hľadania nových metód, často aj spoužitím informačných technológií (digital humanities) alebo precizovania tzv. vedeckej etiky. Tomuto smeru, ktorým sa, mimochodom, vyvíja aj zhodnocovanie vedeckého výskumu, sa dá rozumieť. Reakciou alebo možno len paralelným prúdom uvažovania je opačný prístup, ktorý možno nazvať ako vedecky performatívny. Ten sa zameriava na rozvíjanie emocionálnej, osobnej, skúsenostnej, nekontrolovateľnej zložky vedeckej práce. Ukážkovo ho dokumentuje napríklad nedávno vydaná publikácia pražského vydavateľstva NAMU Terény performance, ktorá snovou knihou Jany B. Wild nekorešponduje len typologickou analógiou vnázve (terény – geografie). Vslovenskom kontexte humanitných vied nie je veľa výsledkov preformatívneho prúdu bádania, no práve kniha Hej na západ je novým ajednoznačne úspešným pokusom. Jej úspech tkvie vkombinácii viacerých kritérií, ktoré si takýto typ písania vyžaduje. Vprvom rade je to spomenutá precízna znalosť skúmaného problému ajeho kontextov, ďalším krokom je odvaha vlastným tvorivým gestom založeným na osobne životnej skúsenosti vstúpiť do zdanlivo nemennej štruktúry dejín, ako nám ho ponúka rigidný prístup karchívnemu materiálu. Popritom je potrebný neustále prítomný pud sebazáchovy, ktorý neumožňuje pisateľovi stratiť sa vo vlastnej nápaditosti:
„Začala som sa pýtať, či táto anagnorízia, toto znovuspozanie doby nie je iba náhoda. Čo ak sú to len moje vlastné vizuálne projekcie do doby okolo roku 1971? Výmysly, moje vlastné sugescie?“ (s. 46)
Patričná dávka autorskej ostýchavosti spojená sbádateľskou zvedavosťou ihravosťou robí zpísania Jany B. Wild zážitok, vďaka ktorému sa stáva čitateľsky zaujímavou aj na prvý pohľad úzko vymedzená teatrologická rozprava. Hej na západ ukazuje možnosti toho, ako sa dá Shakespeare chápať inak, prostredníctvom čoho kriticky zviditeľňuje naše vlastné vzorce myslenia, ich limity, slepé uličky, ale aj možnosti ich obohacovania. Autorka tak dokazuje, že neexistuje taká špecifická téma, o ktorej by nemalo zmysel hovoriť, potrebný je len niekto, kto onej dokáže hovoriť zmysluplne.
Jana B. Wild: Hej na západ. Geografie slovenských Shakespearov
Bratislava: Európa, 2022
