ղľáԾ
Dostala sa mi do rúk útla veselá knižka Jany Bžochovej-Wild Mámenia apreliezačky (Nie tak – ale tak)... Čo vtej knižke je? Pšermyčky, myškečrpy, špekyčrmy, prčemyšky, prečmyšky, prečkyšmy, črkyšpemy, špemyčrky, špymykrče, špečkrymy, krymščepy, pryčkešmy, prkymyšče, myškeprčy, mreščypky, šprymečky, šemyprčky, myčkyprše, pšečrymky, šmeprčyky, myšprečky, šmečrpyky, mečyrpšky, pršečymky, šmepryčky, kryšpečmy, krempyščy, remšpyčky, špečkyrym, krympyšče, rymšpečky, pšyčemrky, ščepykrmy, mryčkypše, šmykčrepy, pyrkemyščy, peščymrky... Pre koho ju popredná slovenská prekladateľka ashakespearologička napísala? Pre nás, pre vás, pre naše deti aj starých rodičov, pre všetkých, ktorí sa radi hrajú achytajú za slovíčka. Možno aj sebe pre radosť, lebo radosť, aj ztvorby, je nákazlivá achytľavá.
Kedysi dávno, keď som bola školáčka, dostala som od akejsi návštevy vo francúzštine básne Raymonda Queneaua. Nevedela som po francúzsky ani ceknúť, knižku Cent mille milliards de poèmes(Sto tisíc miliárd sonetov) som však vláčila do školy, otŕčala ju kamarátkam, tak veľmi sa mi páčila! Bolo vnej iba desaťsonetov. Každý riadok vkaždom sonete zodpovedal svojou gramatickou aj logickou štruktúrou riadku s rovnakým poradím v inom sonete. Kniha vyšla s vodorovne narezanými listami, aby si každý čitateľ mohol poskladať ľubovoľný sonet. Čítanie všetkých možných kombinácií (spolu 1014) by jednému čitateľovi vraj trvalo zhruba 200000 000 rokov, aj keby čítal dvadsaťštyri hodín denne.
Bžochovej kniha je, samozrejme, iná, ale podobne radostná ainšpiratívna ahravá. Nadväzuje na nitku, ktorú deckám popod fúzy ťahali maestro Štefan Moravčík, či jeho veličenstvo Daniel Hevier, spolu sViliamom Klimáčkom, ktorí knižke vypísali „odporúčací list“ vpodobe doslovu na prebale. Atak ideme sBžochovou-Wild na výlet: „vydeme na ílet! / Rustajte chyksaky:/ blechy, lasámu, taláš ašľafu. / Zopor na vnúpe buvo apiačku!/ Vmohách náme už miľsto päť./ Odda si trebýchnuť./ Strod pomom lieby bruso./ Vprasme si kinpik!“ Že nerozumiete? Veď to je hra! Ako keď staviate domček či vežu zkociek. Tak alebo tak? Zelenú, modrú alebo červenú, ačo sa stane, keď modrú vytiahnem, anahradím žltou? Neprekáža, že spadne, postavím trebárs ohradu, čo lemuje záhradu, ak stratím R, zo záhrady je záhada astou sa dá tiež hrať... A ak odoberiem dve kocky – písmená ZaÁ?
Jana Bžochová-Wild je pojašená, nezrozumiteľná, ironická, detsky naivná adospelácky múdra, pozdravuje vás „lesy hory, / nech máte stále tučné bachory, / Čo mrcha svet vnás skvári, zmorí, / nech vkotli navždy do tla zhorí!“ (Hery Poter.sk) – Bžochovej poterovské čary na slovenskú nôtu... Odvolávok na slovenské ľudové či na slovenskú klasickú literatúru je vknižke viac.
Kniha je zaujímavá aveselá aj graficky, stratíte sa vnej raz-dva anájdete šup-šup. Inak, pre tých, ktorí majú radi vo veciach poriadok: Janka Bžochová vraj vždy chcela písať knihy pre deti. Napokon sa čítanie apísanie stalo jej prácou achlebom každodenným. Na svoju dávnu túžbu si spomenula, až keď sa jej narodil synček, ktorý nebol „slovenčan“. „Medzi prvými slovnými hrami sTheom ahotovou knihou uplynulo už aspoň 126 centimetrov. Ale pri bláznení roky ani výška nehrajú rolu.“
Dospeláci sa podľa Bžochovej rozprávajú adeti rozprávkajú. Deti hračky hľadkajú adospeláci hľadajú. Rozprávanie aj rozprávkanie, hľadanie aj hľadkanie Bžochovej ide akoby to mala zapísané, aj zapískané kdesi za ušami. Čítala som zknižky dcére, obe nás jej verše pohladkali aj pošteklili.
Veronika Šikulová
