ղľáԾ
Robert Hakala: Deň pre bláznov apanny
Slovo, Košice 1998
Priestor vymedzený Kristovými rokmi avekom, keď sa dostavuje kríza stredného veku, podnecuje tak na predbežnú bilanciu, ako aj na miernu skepsu ohľadom budúcnosti. Oboje príznačne nájdeme vdruhej zbierke Roberta Hakalu (1959): subjekt, vyjadrený demonštratívnym ja, zameraný skôr na vlastné vnútro, zachováva mierne ironický odstup od skutočnosti ajej paradoxov. Posun oproti debutu (Mäsožravé mesto, 1993) postrehneme vari vintenzívnejšom úsilí zmocniť sa sveta synekdochickým krížením zmyslového vnímania (obrovské melóny dozretých pŕs – s. 50), vo vystupňovanej hoci naďalej latentnej agresivite, sakou básnik, vyzretejší, no aj chudobnejší oilúzie, knemu pristupuje: Hrdzavá píla odfikla vlasy / Presilené svaly rolí ukladajú sa nabok / Tráva podrezala hrdlo lúčnym koníkom / avtvojich očiach vidím / prvý nočný tieň (Zvečerievanie).
Keďže subjekt vychádza zautopsie, prezradí všeličo osebe, vrátane privátnych trápení spoéziou (Moja noc je iná), o svojich najbližších aokolí, jednak však nenavodzuje včitateľovi dojem, že by „nazízal“ do cudzej intimity. Predpokladá totiž partnera sobdobnou, pritom nie nepresnou skúsenosťou (cyklus Zo života I. – VII.). Biografiu, nevýnimočnú ijedinečnú, utvárali – príznačne pre povojnové generácie – práve tak premeny histórie ako rock, podpovrchové kolízie stlakom ideológie (Bahno) aj privátne údery osudu (strata otca), napospol všetko, sčím sa človek vysporadúva vzávislosti od osobného ustrojenia.
Básňou scharakterom gnómy či aforizmu agraficky vyčlenenou pointou (tá môže, pravda, obsahovať aj poznatok vcelku banálny, ak ostalo pri prvotnom nápade ako vprípade P. F. 2000 alebo Pred Mitrom) vypovedá Hakala cez seba osvete, núka možnosť identifikovať sa – za svojou clivosťou za pominutým časom, sneurčitým smútkom aj hľadaním istoty – vžene či vo viere, aj keď tá sem dolieha iba vechu. Motív sa rozvíja epicky prostredníctvom voľného, rytmicky neorganizovaného verša, inotaj ukrytý vzdanlivej deskripcii, sa nezriedka odhalí až pri opätovnom čítaní (Love, life, death & other such trifles).
Posledné tajomstvo si báseň nechá síce pre seba, jednako evokuje včitateľovi jeho vlastnú skúsenosť. Podnecuje ho ku konfrontácii, aby sa zároveň dozvedel čosi sám osebe.
Ľudovít Petraško
In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 16.
