ղľáԾ
Gabriel García Márquez
Román môjho života
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Martina Slezáková
Rozprávač sa rozhovoril osebe. Ten, kto čaká suchú autobiografiu, pamäti zpovinnosti, či márnomyseľnosti, ako je to módne uslávnych, je na omyle. Márquez prichádza srománom, ktorý nie je vnázve iba symbolicky. Jednoducho, je tu jeho ďalší veľký príbeh. Veľký nie preto, že takým naozaj bol, ale preto, že ho takým napísal.
Detstvo plné chudoby so starostlivou matkou atúlavým otcom, ktorý prejavoval obdivuhodný talent pre neskutočno. To je pozadie, na ktorom sa sen zákonite stával doplnkom reality, aby ju bolo možné prežiť bez ujmy na zdraví arozume. Aby bol život lepším, prifarbovalo ho rozprávanie. Nie rozhlas, či televízia, ale rozhovor medzi ľuďmi bol tým pravým médiom, ktoré informovalo, ozdravovalo a miesilo život do spoločnej človečenskej masy vroztratených a zastrčených kolumbijských chatrčiach. Každá správa zvonka tam prichádzala zvetraná týždňami nepriechodnej cesty amyšlienkou rozpitou na papieri po nočných lejakoch. Vtomto svete, kde rozprávanie znamenalo život, kde narodenie ismrť nebolo ničím výnimočné, vyrastal Gabriel García Márquez.
Vbiede, kde často nebolo čo do úst, mladý Márquez nemohol pred matkou vysloviť znepokojivejšiu víziu, akú jej oznámil po ceste, keď znúdze išli predať starý dom: “Chcem byť spisovateľom!” A nielen vyslovil, ale izotrval. Vôbec nebolo isté, že sa mu to naozaj podarí, pretože pochádzal zrodiny, “kde sa túžby vydávajú za realitu adomnienky za pravdu”. Nie však len preto. Tisíc ráz ho život pokúšal, aby robil čosi iné, čo ho naozaj uživí azabezpečí mu spokojnejší život. Akeď ide oživot, aj literatúra musí ísť bokom. Ani vnajťažšom období však písanie nezanedbal, vydržal pri novinárčine, hoci až po niekoľkých knihách,po štyridsiatke, dostal za autorské práva prvé peniaze, oktorých stálo za to zmieniť sa aj vbiografii.
Na začiatku ale bolo slovo. Ato slovo bolo uautorov pred ním. Dychtivo čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Celé básne acitáty zprózy vedel naspamäť aprekvapoval nimi učiteľov, ktorí odielach hovorili, ale zväčša ich nečítali. Skrátka, bolo to sním na nevydržanie. Príliš horlivým čítaním apremýšľaním priviedol svojich príbuzných kpochybnostiam otom, či je vôbec normálny. Čítajúci ľudia aveľká knižnica – to boli jeho spojenci. Raz mu jeden zo študentov na rozlúčku daroval čosi, čo mu tajne závidel, to, očom viacerí hovorili ako o mimoriadnosti – Dostojevského Dvojníka. Teraz bol jeho akonečne si ho mohol prečítať. Pre Márqueza to bola udalosť. Niečo ako prvá sexuálna skúsenosť, ku ktorej sa dostal celkom nečakane. Zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Márquezov román je riekou, ktorá spája nespočetné prúdy príbehov, spomienok amyšlienok. Všetko iste nebolo tak, ako si na to po rokoch spomína. Sám dobre vie, že najmä pamäť mladosti dýcha spolu sčlovekom adotvára sa po celý život. Modeluje predstavy, vízie aspomienky do tvarov duše dieťaťa. Sen, fantázia arealita sa stretajú na jednom obraze minulosti ako farby a lahodne sa dopĺňajú. Román môjho života je aktuálnym príkladom, ako mág slova dokáže spojiť nesúrodý materiál reality do plynulého rozprávačského toku, kde ťa nerušia rýchlejšie spády ani pokojnejšie zátoky, kde si nevšimneš, že po kolumbijskej rieke si preplával do iného časového pásma alebo sa vrátil späť. Jednoducho uveríš, že toto je život, ktorý dáva nečakane ťažké otázky. Ako tú, na ktorej ho chcel nachytať učiteľ, aby dokázal, že študent Márquez nepatrí na Lýceum svätého Jozefa: “Myslíš si, že Boh dokáže stvoriť taký ťažký kameň, že ho neunesie?” Nebol to jediný chyták, ktorý mladému Gabovi komplikoval život. Vymotávanie sa zklbka pochybností, prebíjanie sa životom, vktorom nič nebolo isté anič nespadlo zneba samo, spolu so zaujatosťou pre umelecké slovo – to všetko zMárqueza vykresalo osobnosť, aká dnes oprávnene rekapituluje aspomína. Nie, aby priniesla spomienky známeho autora. Ale preto, aby literárnym šarmom amajstrovstvom slova potvrdila, že ho píše veľký rozprávač skyprým talentom anevysýchajúcou chuťou.
Marian Škotka
