ղľáԾ
„Sme krôčik od večnosti, / ešte si umyť tvár vpretečenej plodovej vode/ akosti preložiť na kríž.“ Tak píše Jozef Leikert vúvode svojej najnovšej básnickej zbierky Osmičky galaxie. Amožno ich stretáva, vzhliada či kladie nie iba nakríž, ale priam ina kríž ľudských ciest-neciest. Sotáznikmi idvojbodkami. So smelou plachosťou iváhavou jednoznačnosťou.
Poézia Jozefa Leikerta je nevyčerpateľným žriedlom mnohorozmerných myšlienok, bravúrnych metafor, jedinečných aneopakovateľných obrazov. Zhmotňovanie nehmotného. Prechádzanie cez neotvorené. Uchopenie celistvého súc jeho podmnožinou. Na vlnách bezhraničnej svojskosti. „Ešteže sa nepozeráme do zrkadiel jazier rovnako, / ako neovládame všetci gramatiku vetra.“
Hranice života abásne nebadať. Autor brázdi poéziou život, túla sa vňom i vnej, prechádza jeho hranice ijej. Aby sa dotkol nekonečna... Aby sa vrátil na pevnú zem... A píše denník prežitého znekonečných ciest: „Čo chceme robiť vo vesmíre plnom mrakodrapov hviezd, / keď sa nevieme dohodnúť svŕzgajúcimi dvermi?“
Autor hľadá paralely, súvislosti, vzťahy vzdialeného a bezprostredného, neznámeho auchopiteľného: „Ktovie, aké bývajú zrady hustých lesov ahustých obočí.“ Jeho myslenie, vnímanie aprežívanie je nadmieru osobité. Nepíše báseň siahajúc po metafore. Jeho báseň je metafora. Jeho báseň je – synonymum metafory. Vo svojej podstate ijave. Ijedinečnom zjave...
Jozef Leikert prechádza nekonečný svet. Jozef Leikert oňom azneho žije a píše poéziu, ktorá právom môže nosiť prívlastok svetová. Preklady jeho kníh možno rátať na počítadle morských kvapiek či piesočných zrniek. Viac ako dve desiatky. Vykročili – podobne ako ich autor vo svojich myšlienkach – do blízkeho iďalekého sveta.
Na životných cestách hľadá, čo je podstatné. Od ich prameňa, cez celý tok, až po ústie. Láska. Autor onej píše: „Svet spasí jedine láska, / tak tomu bolo na počiatku, / tak tomu je aj dnes.“ Podľa neho „nech sme kdekoľvek, / bez lásky sa nedá žiť“.
Jozef Leikert – ako vcelej svojej poézii – aj vOsmičkách galaxie vo svojich básňach spája vysokú umeleckosť, poetizmus sprvkami vedeckého realizmu – nazerá cez hranicu známeho a (dosiaľ) nepoznaného. Pomyselnou mýtnicou takýchto myšlienkových „prechádzok“ je práve veda. Aakiste práve preto – priam nezvyčajne – sú autormi úvodu, záveru itextu na prebale knižky traja vedci, profesori: bioetik Jozef Glasa, fyzik Július Krempaský alekár, histológ Karol Kappeler.
Profesor Krempaský nachádza paralely vedy aumeleckej sféry. „Ani vnej,“ píše, „dve opozičné podstaty – materiálna aduchovná — netvoria (povedané matematicky) dve disjunktné množiny, ale vzájomne sa prelínajú avzájomne sa obohacujú.“ A,porovnávajúc sfyzikou afyzikmi, konštatuje: „Presne tak sa mi javí aj činnosť umeleckých elít, ku ktorým nesporne Jozef Leikert patrí. Aj on objavuje prostredníctvom svojich ‘pilierov’ – vnemov apocitov – nesmiernu variabilitu ‘mikroprocesov’ vživom svete.“
Podľa profesora Kappelera básnická zbierka Osmičky galaxie presahuje rozmery našej Zeme avniká do vzdialených mimozemských priestorov sláskou avľúdnou ľudskosťou. Poukazuje na skutočnosť, že autor „prekvapuje silnými úvahami asilnými veršami dotýkajúcimi sa našej krehkej ľudskej duše“.
Ado tretice zpera vedca, profesora Jozefa Glasu: „Vďaka ti, poézia. Pán Boh ti zaplať, básnik. Na cestu šťastie. Čitateľom nebo. V srdciach iokolo. Nehasme lásku. Láska je vnás. Môže byť. Lebo je životom každej poézie. Vknihách aj vľuďoch.“
Poézia Jozefa Leikerta nabáda na chvíľu sa zastaviť. Zamyslieť sa. Precítiť prežité. Aby sme žili i vnímali, aby sme dali ibrali, aby sme neublížili iným ani sebe. Aby človek cestou svojho bytia bol viac než iba – ako napísal už vo svojej dávnejšej zbierke básní Dotyky duše – „ponížený smrťou / azahanbený životom“. Aby človek bol viac...
Danuša Dragulová-Faktorová
