ղľáԾ
Monika Kapráliková knihou Komorne o Komornej knižnici Jána Smreka načrtáva príbeh jednej elitnej knižnej edície. Sleduje zákulisie vydavateľskej práce a modifikácie edičného a umeleckého konceptu, ktorý mal prezentovať to najlepšie zpôvodnej aprekladovej tvorby.
Chtiac-nechtiac vzdáva poctu agilnému Jánovi Smrekovi a jeho schopnosti improvizovať vmene dobrej veci. Stručne prispieva kdejinám slovenskej knižnej kultúry a opisuje jej premeny vdvadsiatom storočí, no väčšmi signalizuje než problematizuje avsúlade sodborným zámerom publikácie skôr pripomína než skúma. Vstrede jej záujmu je však kniha ako materiálny predmet, záležitosť nielen kvalitného obsahu, ale aj priliehavej vizuálnej formy.
Kontinuita myšlienky, diskontinuita ohlasu
Vekonomicky náročných rokoch 1941 – 1948 vyšlo pod značkou Komornej knižnice vo vydavateľstve Elán vBratislave osemnásť zväzkov pôvodnej aprekladovej tvorby (medzi autormi sa ocitli Ján Poničan, Endre Ady vpreklade Emila B. Lukáča, Andrej Žarnov, Dobroslav Chrobák, Alexander Matuška, Francois Villon vpreklade Jozefa Felixa, Lev Nikolajevič Tolstoj vpreklade Zory Jesenskej ainí; výtvarne prispeli napríklad Vincent Hložník, Ján Mudroch aJozef Kostka). Vroku 1949 edíciu snázvom Komorná knižnica Elánu prevzala Pravda, orok neskôr Slovenský spisovateľ. Politická atmosféra päťdesiatych rokov zapríčinila nielen útlm Smreka ako básnika, ale zastavila aj exkluzívne profilovaný projekt. Ten sa však vroku 1957 revitalizoval, opäť vSlovenskom spisovateľovi, tentoraz snázvom Nová komorná knižnica (vyšlo ďalších päťdesiatdeväť zväzkov, napríklad Tridsiaty rok Ingeborg Bachmannovej vpreklade Perly Bžochovej alebo Tatarkova Panna zázračnica s ilustráciami Albína Brunovského).
Edíciu do roku 1964 naďalej redigoval Ján Smrek, no vrokoch 1964 – 1967 bol zodpovedným redaktorom Vojtech Mihálik aSmrekovo meno definitívne vypadlo z tiráže. Po Smrekovej smrti vroku 1982 došlo knávratom menšieho formátu: vrokoch 1994 – 1998 na koncept neúspešne nadviazalo vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, vrokoch 1996 – 2010 Komornú knižnicu symbolicky obnovil básnikov syn Ivan Čietek vbratislavskom vydavateľstve Elán.
Vpozadí výkladu Kaprálikovej sa črtá úprimné uznanie pre „presvedčenie, že kvalitnú literatúru je potrebné vydávať za všetkých okolností“. (s. 15) Výber titulov edície je prezentovaný ako nespochybniteľný, kvalita alebo vkus sa javia ako niečo ahistorické, v zásade neosobné a vyňaté zo socio-kultúrnych rámcov. Inak je to s konceptom samotnej edície, ktorá nakoniec prežila „aj svojho tvorcu“. (s. 15) Jej realizácia bola nezriedka komplikovaná, často podmienená Smrekovým elánom, jeho odhodlanosťou a výdržou. Príbeh takmer sedemdesiat rokov trvajúceho projektu mimoriadne priliehavo zobrazuje kontinuitu myšlienky adiskontinuitu jej ohlasu, funkcie a spoločenského statusu. Dnes sú knihy z pôvodnej edície Komornej knižnice (tej, ktorú redigoval Smrek) skôr antikvárnym kúskom apotešením pre bibliofila. Vtom zmysle je aj Kaprálikovej výklad komorný, adresovaný záujemcom, ktorí majú vzťah ku knihám „pre oko isrdce“. (s. 57)
Elitársky projekt
Kapráliková neprvoplánovo načrtáva politické a sociálne kontexty, nezaoberá sa odberateľmi jednotlivých zväzkov alebo ich čitateľmi. Uznáva Smrekovu perspektívu aazda aj preto akceptuje elitárstvo konceptu alebo anekdoticky opisuje Smrekovo salónne fungovanie vo vojnovej Bratislave. Stáva sa, že používa archaický slovník aprispôsobuje mu jazyk svojho výkladu (v úvode píše o kaviarni Luxor ako omieste „zvýšenej koncentrácie umelcov imúz“ alebo oSmrekovej koženej aktovke, vktorej redaktor skrýva „poklady rôznych etáp redakčných prác“).
Pátos však koriguje zvečňujúcim komentárom, napríklad keď píše oreakciách na mramorový kaviarensky stolík redaktora, na ktorom bol umiestnený kartón snápisom Parnas: „... stačilo na stôl jednoducho prilepiť hlavičku Elánu apodplatiť upratovačku, aby ju pri umývaní nezotrela.“ (s. 44 – 45) Čitateľ má takto šancu nadobudnúť odstup araz začas vidieť Smreka ajeho Malý bratislavský Parnas zvonku, nielen zvnútra.
Smrekovo gesto skrývalo vsebe potrebu avôľu kriticky hierarchizovať javy azároveň kultivovať vkus, aj prostredníctvom vydavateľskej iniciatívy, akou bola Komorná knižnica. Samotnú edíciu by bolo možné nielen posudzovať zhľadiska praxe, ale vidieť vnej aj realizáciu konkrétnych autorských predstáv o literatúre aslovenskom čitateľovi, ktoré, mimochodom, mali nielen osobné, ale sčasti aj prvorepublikové zdroje aazda aj preto nie vždy politicky „obstáli“. Koniec koncov, aj keď vKomorne okomornej knižnici Jána Smreka všeličo ostalo nedopovedané, Monika Kapráliková sa svervou aentuziazmom vrátila klokálnemu slovenskému fenoménu aurobila ten prvý, apreto základný a potrebný krok.
Monika Kapráliková: Komorne oKomornej knižnici Jána Smreka
Bratislava: LIC, 2022
