��������

Kniha Petra Pomerantseva sa však nezaoberá výlučne 2. svetovou vojnou, autor v nej opisuje aj súčasné využívanie podobných propagandistických nástrojov. Skúma mimoriadne aktuálnu problematiku propagandy a dezinformácií, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu nielen počas 2. svetovej vojny, ale zostávajú relevantné aj v súčasnosti.

O týchto procesoch sa čitateľ dozvie pri sledovaní životného osudu Seftona Delmera, britského novinára a propagandistu, ktorý sa špecializoval na psychologickú vojnu proti nacistickému Nemecku, pričom často používal zbrane, ktoré stáli na hrane (ak nie za hranicou) morálky.

Už v prvých dňoch 2. svetovej vojny si britská vláda uvedomovala, že vojenský konflikt sa nebude odohrávať len na bojiskách, ale aj v hlavách ľudí. Budúci britský premiér Winston Churchill je známy tým, že osobne podporoval netradičné vedenie vojny proti nacistickému Nemecku. Jedným z takýchto nástrojov v rukách Spojencov bola aj novovytvorená inštitúcia – Political Warfare Executive. Tá mala za úlohu podkopávať morálku nepriateľa a posilňovať odhodlanie Spojencov a protivníkov nacistického Nemecka na okupovaných územiach Európy. Práve v tomto prostredí sa odohráva príbeh Seftona Delmera, novinára znalého nemeckých pomerov a kultúry, ktorý sa stal kľúčovou postavou britskej propagandistickej mašinérie.

Hoci bola Delmerova práca úspešná, po skončení vojny sa význam jeho činnosti z poznania širšej verejnosti vytratil. Víťazné mocnosti nie veľmi chceli priznať, že k víťazstvu prispeli aj „úskoky“. Ďalším dôvodom bol začiatok studenej vojny a snaha obmedziť šírenie informácií o propagandistickej činnosti spojencov na minimum, keďže sa odhadovalo, že podobné spôsoby bude nutné použiť aj v zápase so Sovietskym zväzom. Peter Pomerantsev sa snaží túto medzeru vyplniť a zdôrazniť, aké dôležité je pochopiť podstatu propagandy pre súčasnú spoločnosť, ktorá je neustále vystavená rôznym formám manipulácie. Zároveň približuje čitateľovi aj dobovú realitu, v ktorej  rôzne osobné animozity často viedli k tomu, že v jednom tábore sa nielenže nebojovalo proti spoločnému nepriateľovi, ale viedli sa pozičné boje, z ktorých ťažil protivník – v tomto prípade nacistické Nemecko.

Zacielená na emócie

Autor vysvetľuje, že propagande zďaleka nejde len o šírenie klamstiev či poloprávd, ale aj o využívanie (alebo zneužívanie) základných ľudských emócií a potrieb. Zameriava sa v nej na strach, zraniteľnosť a skryté túžby ľudí, aby boli zmanipulovaní v prospech určitých síl. Delmer vychádzal z premisy, že propaganda funguje ako „liek na osamelosť“. Ľudia prirodzene túžia patriť do nejakej komunity a propaganda im túto príslušnosť ponúka, hoci aj za cenu prijatia falošných alebo skreslených informácií.

Autor v tejto súvislosti prepája Delmerovu vojnovú činnosť a jeho teórie aj so súčasnosťou, menovite s vojnou v Ukrajine. V kontexte propagandy uvádza príklady zo súčasného Ruska, kde si všíma zmeny v spoločnosti po rozpade Sovietskeho zväzu a neskoršom nástupe Vladimíra Putina. Pomerantsev sa pokúša poukázať na úspechy vojnovej aj súčasnej propagandy a čitateľovi ich názorne predstavuje v podobne jasných príkladov.

Podľa Pomerantseva bol Delmerov inovatívny prístup k propagande spojený s jeho schopnosťou pochopiť psychológiu nemeckého obyvateľstva. Namiesto priamej konfrontácie s nacistickou ideológiou sa rozhodol pre sofistikovanejší prístup. Využíval okrem iného tzv. „čiernu propagandu“ – napríklad vysielanie, ktoré sa tvárilo, že pochádza od samotných Nemcov. Tento prístup bol revolučný, pretože umožňoval osloviť aj tých poslucháčov, ktorí by otvorene protinemeckú propagandu nikdy neprijali. Delmer vytvoril rádiovú stanicu Gustav Siegfried Eins (GS1), ktorá sa tvárila ako nemecká. Táto stanica vysielala programy plné obscénností, poburujúcich informácií a čierneho humoru, čo pritiahlo pozornosť mnohých poslucháčov. Vysielanie bolo postavené na dôkladnom poznaní nemeckej mentality a kultúry. Používal autentický berlínsky dialekt, miestny slang a dokonca aj nacistický žargón, čo dodávalo jeho vysielaniu potrebnú dôveryhodnosť. Nebola to však jediná stanica, za ktorou stál Delmer. Počas vojny sa sústredil na vysielanie pre príslušníkov Wehrmachtu či posádok ponoriek, ktoré útočili na spojenecké konvoje v Atlantiku. Každé toto vysielanie bolo v niečom špecifické a ukazuje rozsiahlu znalosť nemeckej spoločnosti zo strany  Delmera a jeho tímu.

Okrem využívania rôznych psychologických techník Delmer presadzoval ideu, často aj v konflikte so svojimi konzervatívnejšími kolegami, že účinná propaganda musí pracovať s existujúcimi predsudkami a názormi cieľového publika. Namiesto toho, aby sa snažil tieto názory zmeniť použitím racionálnych argumentov, presvedčenie svojho publika využíval na svoje ciele. Napríklad, keď chcel podkopať dôveru v nacistické vedenie, nevysielal priamu kritiku Hitlera, ale skôr príbehy o korupcii nižších funkcionárov strany. Tieto príbehy boli často založené na skutočných udalostiach, ktoré boli šikovne upravené a zveličené a jeho obecenstvo, ktoré bolo často svedkami iných zlyhaní režim, sa s ním vedelo stotožniť.

Jeho vysielanie často využívalo techniku „presýpacích hodín“ – začínalo sa s pravdivými informáciami, postupne prechádzalo k polopravdám a končilo čistými dezinformáciami. Poslucháči, ktorí overili pravdivosť začiatku vysielania, mali tendenciu veriť aj zvyšku. Tento prístup sa ukázal ako mimoriadne účinný pri podkopávaní morálky nemeckých vojakov a civilistov. Autor sa však vo svojej knihe venuje aj večne prítomnej otázke spojenej s činnosťou spravodajských služieb – akým spôsobom je možné kvantifikovať úspechy takýchto nepriamych a nenásilných spravodajských aktivít.

Etické dilemy

Pomerantsev sa nevenuje len samotnej Delmerovej činnosti, ale aj aj etickým otázkam a kontroverziám, ktoré jeho práca od začiatku vyvolávala, a to dokonca aj medzi jeho vlastnými kolegami v PWE. Niektorí kritici argumentovali, že používanie dezinformácií, hoci v boji proti nacizmu, môže mať dlhodobé negatívne následky pre dôveryhodnosť demokratických inštitúcií a médií. Iní poukazovali na to, že v totálnej vojne sú aj takéto prostriedky ospravedlniteľné. Pomeranstev tak de facto na jednom životnom príbehu z obdobia 2. svetovej vojny ilustruje diskusiu prítomnú v demokratických spoločnostiach zasiahnutých vojnovým konfliktom: kde je hranica toho, čo je vhodné použiť v ideovom boji proti nepriateľovi?

Kniha sa tak nevyhýba ani problematickej stránke propagandy. Pomerantsev analyzuje, ako Delmerove metódy ovplyvnili povojnový vývoj v Európe a ako prispeli k formovaniu moderných dezinformačných techník. Osobitne zaujímavá je paralela medzi Delmerovými metódami a súčasnými dezinformačnými kampaňami na sociálnych sieťach. Zaujímavou súčasťou knihy je aj popis technických aspektov Delmerovej práce. Jeho tím musel riešiť nielen obsahovú stránku vysielania, ale aj praktické problémy spojené s prenosom signálu na nemecké územie. Využívali sa špeciálne vysielače umiestnené na strategických miestach a sofistikované metódy maskovania skutočného zdroja vysielania. V knihe sa čitateľ dozvie viac aj o tom, ako rôzne mýty, vytvorené Delmerom a jeho tímom v snahe rozdeliť nemeckú vojnovú spoločnosť, pretrvali aj v povojnovom období a mnohé z nich boli vyvrátené len pomerne nedávno. Autor tak sleduje aj povojnové vyrovnávanie sa Delmera so zodpovednosťou za svoje činy. 

Varovanie v digitálnom veku

Delmer využíval pre svoju činnosť aj úspechy britských tajných služieb a informácie získané od nemeckých zajatcov. Vďaka nim mal cenné informácie o aktuálnej situácii v Nemecku a o tom, ako obyvateľstvo reaguje na jeho vysielanie. To mu umožňovalo neustále upravovať a vylepšovať svoje metódy. Pomerantsev v knihe presvedčivo argumentuje, že mnohé z Delmerových techník sa dodnes používajú v modernej propagande a dezinformačných kampaniach. Sociálne médiá a internet poskytujú platformu pre šírenie dezinformácií v bezprecedentnom meradle, pričom základné princípy zostávajú rovnaké – využívanie emócií, potreby patriť do skupiny a túžby po jednoduchých vysvetleniach zložitých problémov. Autor však poukazuje aj na to, ako sa zmenili nástroje propagandy v digitálnom veku. Zatiaľ čo Delmer musel pracovať s obmedzenými technickými prostriedkami, dnešní propagandisti majú k dispozícii sofistikované nástroje na cielenie obsahu a sledovanie jeho účinnosti – dosah ich činnosti je tak ešte zničujúcejší.

Kniha Ako vyhrať informačnú vojnu presahuje rámec opisu vojnovej činnosti Seftona Delmera. Autor sa pokúša ilustrovať na Delmerovej činnosti rôzne využitia dobovej propagandy a následne robí krátke exkurzy do súčasnosti, kde poukazuje na jej využívanie v rusko-ukrajinskom konflikte. Kniha je tak nielen zaujímavou historickou prácou o činnosti širšej verejnosti neznámeho britského propagandistu, ale aj varovným príbehom pre súčasnosť. Ukazuje, ako sa techniky propagandy vyvinuté počas 2. svetovej vojny adaptovali na digitálny vek. Zároveň je tak pomôckou k lepšiemu porozumeniu súčasných dezinformačných kampaní.