��������

Autor mnohých kníh pre deti a hudobník Braňo Jobus je známy svojou extrovertnou povahou. Je temperamentný, výstredný, zdravo sebavedomý, priateľský a – ľudovo povedané – rozpráva tak, ako mu huba narástla. To všetko sa premieta aj do jeho literárneho jazyka, spôsobu rozprávania i celkovej kompozície knihy Zberný dvor.

Ak sa rozhodneme akceptovať autorovu živelnosť a vieme sa stotožniť s jeho žargónom obsahujúcim floskuly a stereotypné výrazy, príbehy o (ne)triedení odpadu a znečisťovaní životného prostredia môžu byť nápomocné pri edukácii detí, možno už aj v predškolskom veku. Vydavateľstvo uvádza, že sú vhodné od 8 rokov. No ak hľadáme hlbšie vnútorné prepojenia, ktoré sú výsledkom dlhodobého rozvažovania autora, texty v tejto zbierke príbehov budú pre nás sklamaním.

Rozprávanie jednotlivých príbehov smeruje vždy von, môžeme si to všimnúť v ich spracovaní. Začiatky, zápletky a ukončenia sa od seba oddeľujú ako voda od oleja. Autorovým zvykom je preskočiť veľkú časť príbehu, aby ho mohol uzavrieť. Aké by to bolo príjemné, keby aspoň raz opustil túto šablónu a niektorý z príbehov nechal otvorený alebo inak invenčne dotvoril. Detský čitateľ by tak nemal všetko naservírované, ale naznačený koniec by v ňom vzbudil zvedavosť, sám by musel vyvinúť snahu pri hľadaní vysvetlenia.

Vážnejší problém však vnímam v autorovom jazyku bohatom na iritujúce stereotypné spojenia, negatívne javy v správaní postáv nedopracúva, čo pôsobí, akoby to bolo v poriadku. Napríklad spôsob, ako sa riaditeľ zberného dvora správa k svojim podriadeným („Šľahaj robiť!“), alebo keď vrátnik Pletenička vysvetľuje školáčke Etelke, aby si dávala pozor: „Keby sa ti niečo stalo, vyhodili by ma.“ Táto veta má predsa znieť úplne inak! Čitateľ rýchlo postrehne, že empatia je len hraná a mnohým postavám v skutočnosti záleží len na sebe. Ich charaktery sú ploché a namiesto toho, aby ich autor čímsi ľudským vyplnil (stačilo by rozpracovať postavu Etelky), dáva im nelogické mená, ktoré sú síce vtipné a ľúbivé, ale zavádzajúce. Prečo by sa mal riaditeľ zberného dvora volať Nepotrebný?

Ozdoby využíva na nevhodnom mieste, prívlastok „zjavila sa vyfintená mama Otília“ je v danom kontexte mätúci. Odpudivé sú tiež preexponované slangy („čávo neuveriteľného kalibru“, „makač najväčšieho kalibru“) a nelogické spojenia, ktoré sa v našej reči, v jej civilnej zložke vyskytujú, ale do knihy pre deti nepatria („Čistá protekcia, rodinný príslušník.“ „Makal ako odtrhnutý vagón.“) V konečnom dôsledku to pôsobí ukričane, nekonzistentne, autor do textu doslova pleskol to, čo mal v danej chvíli na jazyku. Prezrádza to veľa o jeho priamosti a doslovnosti.

Čím je téma aktuálnejšia, čím viac sa o nej v spoločnosti diskutuje, tým viac si vyžaduje, aby k nej autor pristupoval citlivo a zvolil čo možno najnetradičnejšie spracovanie. V jej surovej, spravodajskej podobe sa s ňou stretávame v každodennej realite, preto možno očakávať, že v jej literárnej forme nás nebude poúčať a súdiť, že jej spracovanie nebude prvoplánové a zábavné, ale že sa dotkne nášho vnútra, ako aj vnútra našich detí. Literatúra má pozdvihnúť to dobré v nás, pochopiť to, čo nás trápi, naučiť predovšetkým decká premýšľať nekonvenčne. Preto je dôležité zvýrazniť nevhodnosť konania ľudí inak než floskulou („Sila, čo všetko dokážu ľudia vyhodiť do vody.“), no ešte vhodnejšie je odpustiť si hodnotiace vyjadrenia na adresu ničomníkov, ktoré sú taktiež sporné, vzbudzujúce v čitateľovi hnev a nespravodlivosť („o pár hodín ho vysmiateho pustili na slobodu“, „skutok sa nestal“). Takéto ventilovanie si vlastných autorských frustrácií, takýto typ písania poukazuje vždy na toho druhého, ale začať predsa treba od seba.