ղľáԾ
Odkedy píšem oknihách, rozmýšľam, do akej miery nám dokáže tvorba pomôcť – zabudnúť, vypovedať sa, vyrovnať sa (s niečím) –, ale aj to, aké slová (a či vôbec) majú v literatúre zmysel. Podobné úvahy vyvoláva aj debut francúzskej kritičky ašéfredaktorky časopisu Elle Olivie de Lamberterie Zbohom, smútok, čiastočne odkazujúci (aj vtexte) na Saganovej prózu Dobrý deň, smútok. Autorka sa vňom pokúša verbalizovať svoje pocity po bratovej samovražde, respektíve i pomocou písania si Alexa sprítomňuje aumožňuje mu pretrvať nielen vjej spomienkach, ale aj prostredníctvom literárnej postavy.
Hoci od smrti Alexa do vydania diela (v origináli vr. 2018) uplynuli tri roky, O. de Lamberterie sa nepodarilo od nej získať odstup. Na jednej strane je silné, nedištančné prežívanie „rozprávačky“ legitímne avautenticitných (memoárových či autobiografických) žánroch často aj produktívne, na strane druhej sa autorka nevyhla pátosu asentimentalite, ba až klišé: „Neopustil si nás. Postaral si sa oto, aby si vnašich existenciách zanechal takú silnú stopu, ktorá nám zabráni padnúť na dno anapokon nás prestúpi. Tvoja existencia je nezmazateľná. Neprestal si dýchať, si vnás. Vďaka tvojej smrti sme viac živí.“ (s. 185) Ako literárna kritička pozná O. de Lamberterie cenu slov, no zároveň nedokáže verbalizovať svoje pocity bez dopovedania, balastu aredundantných rečníckych otázok. Každý reaguje na smrť blízkych inak – sestra Caroline vtexte hovorí potichu, matka po tragickej správe „spadne, doslova sa zosype, otec ju chytí aodvedie na pohovku. Zakryje si tvár, nedokáže nič vysloviť, preriecť čo ilen slovo, nikdy som nevidela nikoho takého zdrveného bolesťou. Všetci sme zlomení, držíme sa navzájom, sme masa ľudí, prepletených ramien, stisnutých rúk, dotýkajúcich sa líc schuťou sopľa asoli. Žiadne slovo neobstojí. Žiadna útecha. Niet čo povedať. Smrť nám zatvorí ústa apodlomí nohy.“ (s. 127) Na rozdiel od mimotextovej reality však literatúra zachycuje aj ticho slovami, tu sa však paradoxne omlčaní hovorí, ba až kričí. O. de Lamberterie po presnom opise matkinej mimiky agestiky, po jej zosypaní sa, použije neinvenčné epitetá anefunkčné opakovania, respektíve priveľa rozpráva ešte aj o „zatvorených ústach“.
Iným problémom pri modelovaní témy samovraždy je pre mňa štylizovanosť, neprimeraná vautentickom, bolestnom rozpomínaní sa – namiesto zúfalého, zmäteného či až neartikulovaného hlasu sa tu využívajú lyrické prostriedky arytmizácia, vznikajúca prostredníctvom návratných otázok, „rozprávačke“ dokonca znie vušiach verš od Rimbauda. Autorka, zasiahnutá správou obratovom suicidálnom pokuse, najprv uvažuje otom, čo si oblečie azoberie na cestu, čím znižuje „vysoké“ (možnú smrť). Neskôr však svoju výpoveď „ornamentalizuje“: „Do akého pekla na zemi sa to rútim? Leto ležalo srozpáraným bruchom. (...) Zdvihla sa neviditeľná búrka, ktorá zmietne naše pokojné životy.“ (s. 34) Od „nízkeho“ (žabiek na nohách, neadekvátneho oblečenia či cigariet) sa teda nielenže posunie k „vysokému“, ale modeluje ho vozvýšeným jazykom. Autorka sa vracia do minulosti, no jej spomienky na perfekcionizmus, uzavretosť či láskavosť členov rodiny poznamenanej genetickými dispozíciami vyznievajú plocho, podobne generalizujúce sú jej poznámky ovegetariánoch, školskom systéme, iných ľuďoch či porovnania minulosti aprítomnosti: „Uvedomelí oteckovia, tridsaťroční adolescenti či zrelé ženy loviace zajačikov neexistovali. Deti boli malé adospelí starí.“ (s. 39)
Kniha Zbohom, smútok ma, paradoxne, nezasiahla ani emočne vypätou témou, ani jej tvarovaním, oslovili ma skôr tie časti, vktorých O. de Lamberterie uvažuje očítaní apísaní, možno preto, že štylizovanosť vnich je motivovaná fiktívnym svetom cudzích diel: „Môj život literárnej kritičky. Toto zvláštne povolanie mi evokuje Lásku na úteku, jediný trochu nepodarený film Françoisa Truffauta, ale aj tak ho mám rada, (...) Čítam tak, ako dýcham, mám svoje rituály, začínam stranou 66, aby som zistila, či dielo za niečo stojí, apotom ho zhltnem. Zbožňujem túto paralelnú existenciu, zintenzívnenú realitu. Čítanie je ideálne miesto pre ľudí ako ja, pohybujúcich sa medzi dvoma svetmi. Medzi šampónom proti všiam vo vlasoch mojich detí aVolaním divočiny.“ (s. 12 – 13) Ofilmoch, výtvarných artefaktoch či literatúre píše autorka pútavo, reálny život, jeho bolesti aťažoby však nedokáže postihnúť tak, aby „znel ozajstne, aby som vňom dokázala rozoznať hlas, šialenstvo“. (s. 14) O. de Lamberterie proklamatívne vyhlasuje zbohom smútku, no ten je len kamuflovaný večierkami na bratovu počesť, rozhovormi spriateľmi či rodinou alebo starosťou odeti. Presvedčivejšie ako pasáže, odsudzujúce poľského psychiatra alebo tých, ktorí nepochopili bratovu dušu, sú reflexie otom, do akej miery sa dalo niečo pre Alexa urobiť.
O. de Lamberterie, ktorá sa celé roky vrozhovoroch pýtala spisovateľov, prečo píšu, si musela položiť tú istú otázku. Hoci si odpovedá ako mnohí iní, že „kniha sa píše sama“ (s. 99), jej debut potvrdzuje skôr opak – knihu písala autorka, ktorej smútok ešte neprebolel.
Olivia de Lamberterie: Zbohom, smútok
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: Inaque, 2021
