ղľáԾ
Nech žijú všetci diabli strážni!
Alberto Moravia: Poviedky spod pra(c)hu
Bratislava, Ikar 2003
Preklad Dagmar Sabolová-Princic
Alberto Moravia si obľubu čitateľov získal svojimi románmi Rimanka հá첹 do povedomia širšej verejnosti vstúpil aj ich sfilmovaním. Poviedky spod pra(c)hu sú súborom stratených, zabudnutých, znovu objavených oprášených textov, z rokov 1928 až 1990. Zozbieranie časopisecky publikovaných poviedok, ktorých chronologické usporiadanie umožňuje sledovať vývin autorovej poetiky od mladíckych literárnych pokusov až po texty nájdené v autorovej pozostalosti, nie je len skompletizovaním tvorby veľkého mága talianskeho literárneho umenia, je i svedectvom jeho hlbokého poznania života ľudského údelu.
Oživovanie pojmu reality strácajúcej sa v metafyzickej abstraktnosti talianskej medzivojnovej literatúry sa u Moraviu prejavuje potláčaním autorovej prítomnosti v texte, fotografickým zobrazovaním skutočnosti odmietaním lyrickosti, poetickosti štylizovanosti výpovede. Moravia revitalizuje staré metódy svojich renesančných predchodcov, aby bez zbytočného psychologizovania a rozpitvávania vnútra svojich protagonistov víril smradľavé vody klamstva pretvárky.
Postavy, ktoré svoj vnútorný odpor nevyjadrujú rebéliou či revoltou, ale iróniou, nemajú svoj vývin, pretože ich ľudský osud je od začiatku známy v priebehu deja sa nemení. Moravia si s úvodnou charakteristikou postavy vystačí až do konca príbehu. Ani jedna z vrstiev tvoriacich tkanivo charakteru však nie je synonymom kladných ľudských vlastností a pod skalpelom autorovej irónie sa ocitajú všetky ľudské neresti, od otupenosti, nudy, ľahostajnosti až po opatrníctvo konformizmus.
Základnými súradnicami raných textov A. Moraviu sú tematizovanie lesku snobstva vrstvy boháčov konfrontácia s chudobnou spoločenskou vrstvou túžiacou po majetku a sláve. K nim sa pridáva sarkastický akcent rozprávača zaznievajúci najmä pri výsmechu hlúposti. A tam, kde prestáva štípať ostrie autorovej irónie, tam nastupuje smútok nostalgia nad pasivitou a neschopnosťou zmeny zabehaných koľají života.
Ak pre úvodné poviedky súboru bolo charakteristické detailné vykreslenie rôznych podôb mamonárstva a pokrytectva, v nasledujúcom období situovaním príbehov do Zátiberie, najchudobnejšej rímskej štvrte, necháva autor zaznieť i sociálnu strunu. Z ostrého satirika sa stáva pozorovateľ každodennej poézie života, pričom zjemnenie naratívnej optiky, najviditeľnejšie v skrátení útvarov na akési mikropoviedky v zámene personálneho rozprávača na priameho, neznamená upustenie od svojich tém. Motívy ostávajú, mení sa len uhol pohľadu. Už nejde o vykresľovanie ľudského charakteru vo svojej komplexnosti, skôr o vyhranenejšiu kritiku najvypuklejších čŕt človeka, o čom napokon najlepšie svedčia názvy niektorých poviedok z tohto obdobia: Hanblivec, äٱ, áť, šԱ. Irónia na margo postáv sa v neskorších textoch mení na ironické šľahnutia do tváre čitateľa, ale aj toto prekračovanie hraníc dostáva v ústach neúnavného rozprávača špecifický, poeticko-absurdný nádych.
Zlomyseľnosť, žiarlivosť, pomstychtivosť, pasivita ospravedlňované existenciou „diabla strážneho“ a vkomponované do jednoduchého príbehu, prekvapuje nielen v autenticky stvárnených udalostiach, čo autor dosahuje konvergenciou postavy príbehu, ale aj v príznačnej hre s prostredím. Charaktery postáv, ktorých výrazom je prostredie alebo ktorých konanie je v rozpore s prostredím, sú dosiahnutím vrcholu Moraviovej tvorivej metódy. Tá zobrazovaním cynizmu, chladu najmä pokrytectva odhaľuje hendikepy medziľudských vzťahov to nielen povojnovej doby, ale i tej dnešnej...
Miriam Némethová
