��������

Pavel VILIKOVSKÝ
Posledný kôň Pompejí
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001
Pri čítaní posledného opusu Pavla Vilikovského človek musí – či chce, či nechce – nevdojak myslieť na osudy slovenskej prózy ostatných desaťročí. Nehľadiac na to, že Vilikovského presné zábery, presné sekvencie i presné dedukcie samy osebe šokujú presnosťou, slovenská próza cez ich objektív predsa len pripomína onú famóznu, ale sotva pochopenú hru psa, ktorý naháňa svoj chvost: jednoznačný subjekt psa komicky nejednoznačne vytáča svoje telo v objektivizovanom pohybe, ktorého zmysel nám uniká, lebo je predovšetkým smiešny. Ak sa náš stav vnímania dostane do bodu, v ktorom prestaneme brať vážne slovenské motívy slovenského prozaického točenia, slovenská próza nás viac-menej presvedčivo presvedčí, že zápalistá úprimnosť točenia nie je všetko a že stačí zmena intelektuálnej perspektívy, aby sa do popredia vysunula jeho komickosť proti svojej vôli. Iste to nebude spravodlivé, ale neúprosné čítanie neúprosného Vilikovského k takýmto myšlienkam prinajmenej provokuje. A je to pozitívna provokácia. Vilikovský totiž tvorí prózu s hrdinom, ktorý nielenže chce pochopiť, ale najmä chápe. Racionálne, v absolútnych hodnotách faktov, v súvislostiach presahujúcich utilitárnu skúsenosť skúsenosťou konšternovaného indivídua: intelekt je tu viac ako skúsenosť, skúsenosť je pri všetkej svojej konkrétnosti a mnohoznačnosti menej ako rozum, ktorý ju vie zhodnotiť.
Vo Vilikovského próze sa zrazu cítime obnažení: niet tu poľahčujúcich okolností pre Slováka, ktorý zväčša píše preto, aby našiel poľahčujúce okolnosti. Ale napokon, niet tu ani Slováka, ktorému poľahčujúce okolnosti chýbajú; naopak, rozprávač Vilikovského prózy, socialistický štipendista, ktorý uteká pred slovenskou realitou do vysnívaného liberálneho raja Anglicka, vstupuje do svojho rozprávania ako čistý subjekt utvorený síce slovenskou realitou, ale idúci za svetovou pravdou takpovediac bez predsudkov i bez okolkov. Je pravda, že jeho najvlastnejším príbehom je príbeh vlastnej osamotenosti, akcentovaný navyše sarkazmom a sebairóniou, ale pravdou je i to, že usvedčujúca rétorika tohto príbehu sa naplno rozozvučí až po konfrontácii s anglickou realitou, plnou okázalej svetovosti. Stredoeurópske a navyše socialistické traumy sa stanú viditeľnejšími až vtedy, keď si uvedomí podozrivú absurdnosť otázky, ktorú mu položí prostredníctvom školiteľa či profesora Okeya-Dokeya vychýrená západná civilizácia: slovanská citlivosť. Nazdávam sa, že už sám šok z takejto otázky je pre Vilikovského a jeho hrdinu impulzom písania mnohovrstevného príbehu osamoteného človeka, ktorý sa zo svojej osamotenosti napokon nevie vytrhnúť ináč ako smutným návratom domov: neexistuje nijaká zvláštna slovanská citlivosť, ale určite existuje inakosť, povedzme špecificky stredoeurópska, povedzme traumatický slovenská, ktorá sa však v podstate nelíši od špecifickosti či traumatickosti iných realít v iných končinách sveta vrátane anglického. Slovenský hrdina je očividne zamilovaný do Londýna: neotrasiteľné miluje jeho kultúrno-historický kolorit, nonšalantných ľudí, čipernosť jeho neustávajúcich aktivít silno vnucujúcich zdanie slobody, vytvarovanej večitou kultúrou. Keď však náš (post)socialistický rojko zistí, že podhubím veľkorysého Londýna je militarizmus („neprezradiť sa, to je posledná sloboda"; „keby ľudia nepoužívali také slová, ktoré znamenajú čosi celkom iné, potom by sa ti druhí nemuseli pretvarovať") a že aj jeho londýnske alterego – blazeovaný Mac – je len obdivuhodným výtvorom takéhoto sebectva, odchádza z Londýna s oveľa ťažšou diagnózou, ako do neho prišiel: svet je nevyliečiteľne cudzí pre človeka a katastrofa, ktorú si preň vymyslel utilitársky Mac, stáva sa neodvratnou perspektívou pre jedinca, ktorý chce obcovať s ľuďmi a spoločnosťami predovšetkým prostredníctvom svojej slobody.
Pravda, po prvom prečítaní takmer neprehľadnej spleti Vilikovského navýsosť autentických textov (pretože naozaj ide predovšetkým o texty), panoptikálne vystavaných z rozličných žánrových segmentov od rozprávania cez reportáž až po denník a dokument, od symbolov súčasnosti, od romantického príbehu cez reklamu, pornografiu až po guruovskú mystifikáciu, takýto záver sa môže zdať až prekvapujúco zjednodušujúci. Ale čo ak je to len preto, že aj nepodkupný intelektuál Vilikovský je len človek a potrebuje si ľudskými slovami pretrieť oči, znavené prízračne desivou jednotvárnosťou prejavov našej civilizácie. J
Jedno sa však Vilikovskému nedá uprieť: Pri čítaní jeho posledného opusu človek musí nevdojak myslieť na doterajšie i budúce osudy slovenskej prózy...
Knižná revue 11/2001