ղľáԾ
Hlavného hrdinu Vilikovského románu Posledný kôň Pompejí stretávame ešte počas komunistického režimu na štipendijnom pobyte vLondýne práve vo chvíli, keď má napísať záverečnú prácu na tému Prvky slovanskej citovosti vdiele Josepha Conrada. Túto tému pre neho vymyslel istý profesor Okey-Dokey. Hrdina, pôvodne filmový režisér a scenárista, sám sebe nepripadá ako rasista ana slovanskú citovosť neverí onič viac ako na slovanské uši. Prácu oConradovi nedokončí, ale spoznáva svojráznehoAngličana Maca, ktorý sa ho, okrem iného, snaží nahovoriť na spoluprácu na filmových porno projektoch, aby mohol hrdina vLondýne zostať. Do toho prežíva nežný platonický vzťah séterickou „spolužiačkou“ Esther, taký odlišný od jeho oficiálneho vzťahu smanželkou, ktorú aj sdeťmi nechal v československej vlasti. Hrdina sa napriek všetkému nakoniec rozhodne pre návrat. Vilikovského texty si vždy vyžadujú hĺbavého akultivovaného čitateľa či čitateľku. Posledný kôň Pompejí, kniha oemigrácii, alebo presnejšie či modernejšie o expatovstve, nie je výnimkou. Skúsenosť so spoznávaním toho „iného“, je živnou pôdou pre konfrontáciu aporovnávanie: západného avýchodného sveta, kapitalizmu akomunizmu, slobody ahraníc, racionality aemocionality. Úvahy ovšetkom, čoho sa hlavný hrdina zachytí čo i len kútikom oka, alenapríklad aj intertextualita ako metóda písania, sú uVilikovského vždy veľké plus. Navyše, jeho špecifickosť je aj v tom, že dokáže za metaforu skryť taký význam, ktorý s touto metaforou takmer nesúvisí.
