��������

Nový preklad románu o dobre a zle

Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Ponížení a ��dzٳܱ���í

Bratislava, Ikar 2006

Preklad Ružena Dúbravová

  Dostojevskij je autor, ktorý by si zaslúžil byť preložený do slovenčiny kompletne. Pri systematickej kultúrnej a vydavateľskej politike, a po zvážení rozsahu a charakteru jeho tvorby by to nemalo byť nereálne. Veď je už veľa hotového. Z ranej tvorby chýba preklad diela �Ҳ����徱��á (1847), Zimné poznámky o letných dojmoch (1863) – pohľad na Západnú Európu ruskými očami a Denník spisovateľa (knižne 1877).

  Vzhľadom na nezastupiteľné miesto ruskej klasiky v našej prekladovej kultúre poteší však každá reedícia a každý nový preklad.

  31. zväzok edície Odeon prináša tretí preklad románu, ktorý poznáme pod názvom Ponížení a �ܰ��������í (1861) z prekladov datovaných rokmi 1949 a 1968.

  Prekladateľka Ružena Dúbravová sa rozhodla modifikovať názov diela – a výraz �ܰ��������í nahradiť výrazom ��dzٳܱ���í. Keďže sú to v podstate synonymá, sémantické upresnenie spočíva v gramatickej nezvratnosti slovesa ��dzٳܱ辱ť – prídavné meno ��dzٳܱ���í teda implikuje pasivitu, znášanie, stav. Väčšina postáv románu je obeťou zlých skutkov kniežaťa Valkovského. 

  Prekladateľka je v uplatňovaní svojho riešenia konzekventná, a jej rozhodnutie je celkom legitimné. Podľa mňa sú však možné obe riešenia, o čom napokon svedčí aj oscilácia okolo oboch adjektív v závere – kulminačnom bode pred epilógom (s. 312 nového slovenského prekladu): „Ó, hoci nás ponížili, hoci potupili, už sme zase spolu a nech, nech teraz triumfujú tí pyšní a spupní, ktorí nás ponížili a dourážali. Nech do nás hodia kameňom! Neboj sa, Nataša... Pôjdeme ruka v ruke a ja im poviem: Toto je moja dcéra, ktorú ste vy potupili a ponížili, ale ja, ja ju milujem a požehnávam na veky vekov...“

  V každom prípade, názov románu zostáva pozoruhodný autorovou potrebou charakterizovať dvoma adjektívami tú istú skupinu postáv: ponížených (výraz ponížení v ruštine súvisí aj s pokorou), ktorých niekedy ovláda aj zúfalstvo a hnev. Pyšní – v danom prípade personifikovaní kniežaťom Volkovským – v názve nie sú a v závere románu akoby vôbec neboli. Pozoruhodné je, že po všetkých intrigách, ale aj odhaleniach, neprichádza nijaká verejná kompromitácia kniežaťa, nijaký vývoj fabule v smere spravodlivého trestu. Keď sa obnovia vzťahy ponížených a stav ich vzájomného obcovania a solidarity, postavy na knieža akoby zabudnú. Ich súd spočíva v akomsi ignorovaní, knieža im nestojí za odplatu, motívy rozprávačskej osnovy sa neuzavrú. Keďže knieža nečaká trest, ani odpustenie a vykúpenie, je vlastne odsúdený na nebytie. 

  Kým názvy diel, ako Červený a čierny, Bieli a červení odkazujú k zápasom ľudských duší a tiel, Dostojevského mlčanie o kniežati v názve a nepotrestanie jeho skutkov v závere, odkazuje k jeho absolútnemu trestu – k zatrateniu, nebytiu. Knieža je teda personifikáciou zla (v slovenčine to ešte umocňuje neutrum slova knieža), pretože sa – ako hovorí Benson v Poena Damni – „celou svojou vôľou a celým svojím životom stotožnil s vecou Satanovou... aj keď konal niečo, čo by sme považovali vy alebo ja za dobré, robil to vždy zo zlých pohnútok... a jeho zatratením bolo, že videl, nie raz či dva razy, ale znova a znova dve možnosti, ktoré mal, lež on si nie raz či dva razy, ale znova a znova vyberal tú horšiu – a teraz bol už bezmocný.“

  Božím hovorcom – či skôr mlčaním – je v tomto románe Dostojevskij. To knieža je skazené a ����é, môžeme povedať o postave ontologizujúcou optikou autora románu.

  Autor doslovu Peter Birčák však podobnú ontologizujúcu optiku používa na charakteristiku samotného Dostojevského. A hoci sa na Dostojevského nemusíme dívať nekriticky, sotva kto má právo tvrdiť o ňom, že „netrpel vnútornou rozorvanosťou medzi dobrom a zlom, bol prosto zlý.“(!)��

  Z kontextu doslovu je zrejmé, o čo autorovi ide. Veď hneď v nasledujúcej vete píše o Dostojevskom, že „bezmedzne túžil po dobre“. A môže človek túžiaci po dobre byť prosto zlý? Veď aj keby sme v prospech Dostojevského nemohli priniesť nijaký iný argument, isté je, že sa riadil duchovnou radou Optinského starca: „Ak aj sám nie si dobrý, raduj sa z toho, že iný je dobrý“ pri tvorbe postáv, ako knieža Myškin, Soňa Maslovová, všetkých tých osirelých detí. 

  Vytvoriť postavu dobrého človeka je však ťažké. Aj rozprávač Ponížených a potupených Ivan Petrovič je ako literárna postava trochu anemický a situácie ľúbostných uholníkov románovej fabuly majú prvky melodrámy. Toto padanie fabuly do melodrámy je však súčasťou autorovho skúmania hranice medzi ja a tí druhí. Dostojevskij si je vedomý rizika a kompenzuje ho premyslenou fabulou. Sentiment a exaltáciu svojich hrdinov vyvažuje extrémnym cynizmom kniežaťa, cez ktoré explicitne komentuje a vysmieva túto „schillerovčinu“. Podobné možno povedať o scéne u Ichmenevovcov, kedy radosť z návratu dcéry Nataše – povedané teatrologickou terminológiou – „odcudzuje“ epileptický záchvat malej Nelly, siroty, na ktorú sa zabudne hneď, ako splnila svoju úlohu. 

  Z ruskej literatúry 19. storočia sa zdá, že sklon k extrémom – v prekračovaní hraníc iného ale aj nechránení vlastného vnútorného sveta – bol súčasťou tamojšej spoločenskej reality. Veľa z tejto nevyjasnenosti hraníc zachytáva aj náš súčasný duchovný horizont – aj preto Dostojevského román vnímame ako aktuálny. V tomto smere je veľmi presné Birčákovo tvrdenie, že ide o „román o egoizme a altruizme s ich modifikáciami“, a v konečnom dôsledku „o zápase moci zla a moci lásky“.

  Záverom možno povedať, že kniha prináša dobrý súčasný preklad s podnetným doslovom, ktorého jediným kazom zostáva expresívnosť vyššie citovaného miesta, čo doň vnáša akýsi melodramatický tón. Ťažko povedať, ako sa to tam vlúdilo, keďže doslov charakterizuje presný, vecný a informatívny jazyk. Predpokladám, že toto vydanie sa dočká reedícií, v ktorých bude chybu krásy možné napraviť. Je to potrebné, lebo ide o krásu, ktorá súvisí s dobrom a zlom.

Anna Hlaváčová