ղľáԾ
Tuláčik vnovom kožuchu
Erik Jakub Groch: Tuláčik aKlára
Trnava, Edition Ryba 2005
Niekto zbásnikov ruského strieborného veku – bola to Cvetajovová alebo Pasternak? vkorešpondencii sRilkem – vyslovil presvedčenie, že každou novou básňou sa autor nanovo vyslovuje, kladie na papier vo svojej úplnosti – to musel byť Pasternak, ten stále prepisoval svoje staršie básne, akoby chcel nanovo a ešte presnejšie povedať to svoje. Takáto úvaha smeruje ktomu, že Poézia je jedna, avtom zmysle všetci básnici sú len jedným Básnikom, ktorému prepožičiavajú svoje hlasy.
Vsúlade stým je aj Eliotov výrok, že každé nové umelecké dielo mení poriadok vliteratúre. Dnes ho budem parafrázovať vtom zmysle, že to isté sa deje na úrovni jednotlivého básnického osudu – pri spätnom pohľade na napísané. Lebo uErika Grocha tieto premeny nevnímam na úrovni jednotlivej básne, ale vtom ako zostavuje nový knižný výber zvlastnej poézie novej a staršej. Dnes však nebudem hovoriť o jeho básňach, ale orozprávke.
Vdruhom vydaní rozprávky Tuláčik aKlára ma upútal tirážový údaj, že ide oupravené vydanie. Zaujímalo ma, včom sa nové vydanie zroku 2005 vEdition Ryba líši od predošlého zroku 2002 z Tichej vody. Keďže už predošlé vydanie sa mi páčilo, chcela som sa pozrieť bližšie na to nové, pochopiť, prečo sa autor rozhodol vrátiť ktextu aďalej na ňom pracovať. Zároveň som si pomyslela, že vliterárnej obci by podobné momenty nemali zostať nepovšimnuté. Nuž teda kveci.
Je to stále ten istý Tuláčik, ale má nový kožuch. Všetky jeho príbehy sú na
svojom mieste, pôdorys knihy sa nezmenil. Text však má vycizelovanejší a sústredenejší výraz. Časom alebo azda aj vplyvom ilustrácií sa rozprávač dostal svojej postave viac pod kožuch. Atak je psík viac psom. Jeho sny sú viac snami vsnovej neurčitosti idetailoch.
D om ov
Vpríbehu sa Tuláčik nerozplače lebo všetko bolo strašidelné, ale preto, že
obloha stmavla avyzerala ako hlboké jazero, oveľa hlbšie ako koniec Tuláčikových labiek. Sníva sa mu reťaz celá zkostí. Psíka viac nezaujíma stav čistoty okien aplot bez dier, dom vidí zvnútra, dôležité je, že vkaždom rohu je príjemne. Vrozprávaní víťazí presnosť – kým pred troma rokmi Tuláčik videl, že na oblohe zasvietili hviezdy, dnes už vie, že to tma odhalila na oblohe hviezdy.
Tuláčik sa asi naučil čítať, lebo slávnu herečku Merilyn nahradila spisovateľka վžíԾ, atak sa Klára môže cítiť ako vlkova kamarátka. Mohla by sa cítiť aj ako hviezda, to je však na autorovi –pre nás je podstatné len smerovanie kmetafore, skrývajúcej možnosť ďalšieho rozvinutia vpríbehu. Vlkova kamarátka je výborný obraz pre detskú túžbu mať nejaké zviera, priateliť sa so zvieraťom.
Kosť
Keď sa Tuláčik prebudí dnes, všetko okolo neho sa neusmieva, ale keďže je hladný, zatmie sa mu vočiach. Jasné, veď je taký hladný, že už aj v kľučke vidí kosť. Stýmto obrazom pracuje pekne aj ilustrátor.
Sl á v a
Pri tomto príbehu ma napadá ruské príslovie: „urazte ma abudem básnikom“. ôǻé ýᲹԾ na mesiac je málo urážlivé a obyčajné ýᲹԾ potrebovalo byť uvedené do vzťahu kpresvedčeniu, že Už je to len spievanie.
Bol sám sa upresňuje na bol sám oveľa dlhšie ako chcel. Kľúčové slovo ǻťDZť sa mení na jednoduché ǻíť. ʰáԴdzٳ od povaly po pivnicu oveľa lepšie vyjadruje veta všade, kde ho mohol niekto čakať, ho nikto nečakal.
Vôbec, čo sa týka slávy, onej nám Tuláčik, či jeho autor otri roky hovorí niečo celkom iné.
Prvé vydanie:
Ale keď sa ráno zobudil, Klára spala vo svojej posteli. Medveď bol na lúke. Líška vbrlohu.
Všetky zvieratká sa vrátili.
„To je dobre,“ povedal si Tuláčik tíško, aby nezobudil Kláru.
Atešil sa, že nie je slávny. Asám.
Druhé vydanie:
Akeď sa zobudil, všetci stáli okolo neho. Klára mala ruku na uchu. Medveď mal ruku na uchu. Líška mala labku na bystrom uchu.
Všetci načúvali.
„Kohosi čakajú,“ – pomyslel si Tuláčik. – „Alebo na niekoho zabudli.“
Tuláčik nastražil uši, ale nič nepočul. Trvalo to dlho. Bolo to nepríjemné. Nakoniec urobil Tuláčik niečo, na čo by si nikdy nepomyslel. Pomaly, zničoho nič, apotichučky, že to nemohol ani on sám začuť, precedil pomedzi zuby:
„Lá-á.“
Sm okin g
sa zobleku pre pánov mení na vznešenú handru, obliecť sa doň neznamená vyzerať dôležitejšie, ale vyzerať ako niekto iný. Ak to robí váš priateľ, adekvátnejšie než sa nad tým ܲť je vzdychnúť si. Veď biedny Tuláčik vo fraku nevyzerá šԱ, ale ako bývalý pes.
Krtko azajac vdruhom vydaní neignorujú psa tým, že beztrestne robia to svoje, ale ožívajú, stávajú sa mu partnermi, kriticky reagujú na citáty, ktoré si Tuláčik vypožičal podobne ako smoking:nielenže ich používa vnevhodnej situácii, ale on – bývalý pes chce nimi meniť zvieratá... Nad Klárinou vetou Smoking nie je neodolateľná pieseň musí Tuláčik dlho premýšľať, než sa vráti ksvojmu pôvodnému určeniu.
Správanie zvierat je vnovom vydaní charakterizované metaforicky – veď ak má zajac od mrkvy červené oči je zrejmé, že im zjedol všetku mrkvu vzáhrade.
Látka rozprávky bola dobrá a Smoking prešitím veľmi získal.
H od in y
Kým pôvodné Tuláčikovo pozvanie Kláry na večeru vzávere tohto príbehu otvára motív, ktorý sa rozvinie vzáverečnej rozprávke, vjeho prepracovanej podobe Tuláčik namiesto neho zopakuje príbeh očase azastavení času vo všeobecnej rovine. Je to dobré riešenie, suma príbehu v závere rozprávky. Zacitujme: Apretože sa nikam neponáhľali, možno sa doteraz ܰ첹ú na svet, ktorý na nich neprestajne čaká. Slovo ܰ첹ú autor vcitovanej vete použil len preto, lebo vkontexte rozprávky odkazuje na hodiny skukučkami.
Kú ze l n í k
Príbeh je temer bez zmien, až na vsuvku, kedy Tuláčik povie: Videl som aj
niečo také, čo nie je vidieť. Ohne všetko na svete. – Vietor, – odpovie mu Klára.
– Možno vietor, otvorí problém Tuláčik. Aneviditeľný vietor pripraví všetko pohlcujúcu noc.
M ar g it a
Tento príbeh je bez zmeny, myslím, že sa ani nedá vylepšiť: odohráva sa medzi dvoma obrázkami – Kláriným aTuláčikovým.
Pripomeňme si ho pre vlastné potešenie z radikálneho rozvinutia obrazu:
Zelená stena pripomína obrázok.
Modrá stena pripomína zelenú stenu, na ktorej visel obrázok. ATuláčikovi je zle. Preto Klára zbúrala stenu. Tehly zo steny vyniesla von a zakopala do zeme. Omietku pozametala avysypala do jamy. Nakoniec umyla podlahu avodu vyliala do potoka.
Apredsa sa vTuláčikovom obraze objavia farby tej steny – zelená tráva, modrá obloha.
Pôvodná knižná tvorba pre deti má na Slovensku veľkú tradíciu, a tak vo vizuálnej podobe Tuláčika, vilustráciách Ľuboslava Paľa človek našej kultúry cíti echo ilustrácií Smelého zajka Cígera-Hronského.
Je to po rokoch opäť kvalitná detská kniha – spresahom, ktorý čímsi pripomína knihy Richarda Bacha. Keďže kniha bola preložená do viacerých jazykov, bez veľkého hluku sa vpisuje doširšieho literárneho kontextu.
Tuláčik bol už aj pred troma rokmi milé šteniatko. Ale teraz vyrástol a vybral sa do sveta. Medzi deti, atých, čo im čítajú. Najprv šiel do Talianska – lebo tam žili jeden jeho priateľ Chudáčik apriateľka Klára. Odtiaľ šiel potom do Poľska, lebo tam majú Chudáčik aKlára asi najviac priateľov. Aniekedy cez leto pôjde do Francúzska, lebo Chudáčik tú krajinu ajej reč veľmi vychvaľoval.
Ak ste sa sTuláčikom zoznámili pred troma rokmi, nemyslite si, že ho už poznáte. Tri roky vživote psíka – to je dlhý čas.
Anna Amadina
