ղľáԾ
Vrstva za vrstvou, vrstva za vrstvou, vrstva za...
Nóra Ružičková: Parcelácia vzduchu, Levoča, Modrý Peter 2007
Ružičková aj vtejto knihe chce „ako nesmrteľná cibuľa ukázať všetky kože“ (s. 14), atak sa jej básnický svet, duch iživot odhaľujú vrstva za vrstvou ako cibuľa – mimochodom, aj použitie tohto slova dokazuje, že moderná poézia nemá hranice, nemá zábrany používať (v týchto textoch častejšie) ani slovo, ktoré navodzuje okrem základného dotykového avizuálneho vnemu zvrstvenia šupiek napríklad aj vcelku neprijateľné pachové asociácie (kým nezistíme, že povedzme vbásni Cibule ide otulipánové cibuľky).
Ružičkovej poézia prináša aj ustavičné pokusy oodosobnenie sa, akoby jej ideálom bolo byť vtexte rovnako prítomná ineprítomná, rovnako zaangažovaná ipasívna, ak by sme chceli ísť do extrémov, skonštatovali by sme, že aj rovnako mŕtva ako živá. Jej básnický svet je pomerne dynamický, až akčný, načrtnutý zľahka „chladnou rukou“ (s. 46). SRužičkovou „vychádzame aj my najavo“ (s. 35), hoci nie vždy presne vieme či len tušíme, čo presne videla, čo zažila, čo má na mysli smerom ksebe či k nám.
Ide omodernú autorku akoby bez vášní adramaticky prežívaných póz. Jej metaforické myslenie je bohato rozčlenené avábivo roztvorené, konkrétne ukotvené, číre, až sa čitateľ ním môže dať pohládzať „ako voda obľúbeným kameňom“ (s. 28) avždy znova knemu približovať. Vjej februári je „vzduch plný celofánu“ (s. 27), aak ho tak vidí, akoby tým priťahovala matné zimné hmly astudené tiesnivé rána – Ružičková vytvára obrazy, sktorými môže čitateľovo oko imyseľ splynúť, ktoré sa ho dotknú na presne zacielených citlivých miestach.
Pokiaľ čitateľ nevie, že autorka je výtvarníčkou, nemusí sa to zjej básní nevyhnutne dozvedieť; očividne nie je natoľko poznačená svojou profesiou, aby veci vnímala len či predovšetkým vizuálne, zjej veršov vyžaruje aj pocit tepla či chladu (najčastejšie možno neutrálna izbová teplota, vktorej je však všetko možné), možno vnich aj uvidieť sneh, ako sa „spúšťa zo striech do ulíc. svertikálnou vervou“ (s. 25), zaznievajú vnich zvukové podnety ako „malý klokotavý smiech“ (s. 68) a „zrátané ovce čušia“ (s. 69).
Parceláciou vzduchu akoby Nóra Ružičková skoro až automaticky „dávala najavo“, aby sme zostali pri jej slovníku, že vjej básňach je myšlienkového iobrazového kyslíka dosť pre každého, dokonca by sme mierne vrozpore snázvom mohli dodať, že je aj nedeliteľný asilný na básnický ruch ivzruch.
Viera Prokešová
