ղľáԾ
Dvakrát o evolúcii
Josef Šmajs: Ohrozená kultúra
Banská Bystrica, PRO 2006
Preklad Eva Kohutiarová
Mačacie oko sa na nás „díva“ zo vzdialenosti 3000 svetelných rokov. Je to planetárna hmlovina okolo umierajúcej hviezdy – zhruba o5 miliárd rokov čaká podobný scenár aj Slnko. Pred kolapsom odhodí svoje vrchné vrstvy, ktoré zmetú planetárnu sústavu, ako ju poznáme vdnešnej podobe, atým zmetú do neznáma jednu vesmírnu epizódu spolu sneveľkou planétou Zem. Táto opticky nádherná hmlovina sa nedostala na obálku knihy českého profesora, ekofilozofa Josefa Šmajsa, náhodou, má zrejme evokovať ambivalenciu krásy askazy, zrodu azániku. Lebo podobné slová avpodobných vzťahoch, aj keď vinom znení, zaznievajú vdesiatich filozofických esejach oglobálnej ekologickej hrozbe. Šmajs znej „vdnešnom ekologickom bode obratu“ (s. 39) robí tému tém, aoprávnene! Dosahy deštruktívnych zmien na planetárny prírodný systém, ktoré preukázateľne zapríčinil človek sveľkým Č, sú už pozorovateľné vbežnom meradle, teda aj nám, mnohým človekom smalým č. Jednoducho povedané: problém ekologickej katastrofy sa už netýka akože tých druhých, čo prídu po nás...
Úspešná kniha po vydaniach vČechách vychádza aj vslovenčine sdoslovom Emila Višňovského, sbásňami Milana Rúfusa asfarebnými reprodukciami vzácnych obrázkov mikro- amakrosveta. Jej mysliteľská presvedčivosť, analytickosť výkladu spolu stvorivými,podnetnými riešeniami sa vtakejto konštelácii zintenzívňuje apre filozofiu iekológiu znamená skutočnú edičnú udalosť. Presne vintenciách oboch vied sa pohybuje aj základný pojem autorovej koncepcie filozofie prežitia: evolučná ontológia. Šmajsovo rozprávanie okonflikte kultúry abiosféry ako opodstate globálnej ekologickej krízy je zároveň výraznou reflexiou samotnej filozofie. Spomenutým pojmom chce totiž preteoretizovanú filozofiu priviesť k„praktickej účelovosti“ (s. 36). Ekológiu zas nevyužíva na apokalyptické strašenie včíslach a štatistikách, ale sbiológiu slúži ako primeraná arozumná platforma pri argumentácii. Vyplýva ztoho, že vo filozofii preberá po starovekom údive, stredovekej pokore, novovekej pochybnosti hlavnú rolu zodpovednosť avina. Dôvod sa nachádza vprincípoch samotnej kultúry (v širokom zmysle) – kultúra je prejavom invazívnej adaptácie, rečou autora: živočíšneho druhu Homo sapiens na Zemi, ato protiprírodnými spôsobmi aprostriedkami. Oba tvorivé systémy (kultúra abiosféra) sa expanziou prvého dostávajú do smrteľnej konkurencie (technika, mestá atď.). Tu asi prichádza najväčšie prekvapenie, ktoré ako vdobrej detektívke bolo stále na očiach, lebo zoboch systémov, stojí to vnázve, je ohrozená kultúra, anie biosféra. Čakali by sme opak, no každým ničením prírody, ničíme predovšetkým seba. Umelý ontický systém – kultúra, vtomto uvažovaní subsystém prirodzeného systému prírody, však svojimi protiprírodnými aktivitami nemá šancu proti systému budovanému sgeniálnou funkčnosťou avnepredstaviteľných časových škálach. Celé riešenie je potom veľmi jednoduché, no pre nás konečné: dokonalejší systém má predsa prostriedky, aby sa zbavil nedokonalejšieho anavyše na sebe závislého systému; nuž,to sa už nejaké to desaťročie deje,vpredpovedi počasia to napríklad volajú globálne otepľovanie...
Filozof Josef Šmajs chce zmieriť kultúru sprírodou vytvorením biofilnej kultúry, ktorá bude vedome prírode ustupovať so zreteľom na rovnováhu života. Mení subjektovo-objektovú optiku, čím zprírody, objektu uspokojenia našich potrieb, robí subjekt, živú bytosť: Gaiu. Praktickú úlohu vzmierovaní má zohrať politika presadzujúca regionálne diferencie oproti globalizácii. Kniha však ponúka ďalšie aďalšie myšlienky atézy – autor ich koncentroval vzáverečnej časti Nájomná zmluva so Zemou. Vpodobných kontextoch zvyknú figurovať aj podporné idey prevzaté znáboženstiev, Šmajs ich ale do vlastného diskurzu nevkomponoval. Krajšie by vyzeralo, keby som teraz napísal, nech knižka vyvolá širokú polemiku. Poučený „výsledkami“ mnohých polemík, ich všemožnými uzávermi astanoviskami, by som si ako človek smalým č radšej želal ticho. Ako jedna súčasťohrozenej kultúry viem, že načúvať prírode sa dá najkrajšie bez slov...
Radoslav Matejov
