ղľáԾ
Katarínu Kucbelovú na literárnej scéne vnímame už od roku 2003 najmä ako úspešnú poetku. Už svojím románovým debutom Č辱, nominovaným na cenu Anasoft litera, sa čitateľom predstavila aj ako veľmi talentovaná prozaička, čerstvý román ѴǻDzDzť je jej len druhé prozaické dielo.
ѴǻDzDzť jednoznačne predpokladá čitateľa otvoreného krehkým významovým spojeniam, ktorý si vpriebehu románu skladá denníkovo pôsobiacu mozaiku pozostávajúcu zo striedania perspektív. Autorka do veľkej miery využíva retrospektívu, „vtedy“ sa však dômyselne prelína s „teraz“, čím čitateľa udržiava vstálej pozornosti avnapätí. Jednotlivé kapitoly románu sú pritom uvádzané úryvkami zliterárnych diel, opismi počasia, živočíchov aich správania či inými textami, ktorými autorka viac či menej naznačuje obsah kapitoly. Kucbelová dokonca v mnohom zachádza až do explikácie, čo však nijako neubližuje umeleckosti textu – naopak, efektne ju podčiarkuje. Náznaky avýznamové prepojenia si však čitateľ uvedomí až po prečítaní samotného textu kapitoly, čo poukazuje na sofistikovanú prácu autorky sobraznosťou a vnútornými súvislosťami.
Tie autorka hľadá anachádza najmä vprienikoch zvieracej aľudskej ríše. Výrazným prelínaním živočíšnej ríše stou ľudskou poukazuje na krehké astierateľné hranice medzi nimi, súčasne jej zvierací svet slúži ako východisko hypotetických úvah ominulosti anonymnej rozprávačky či východisko metaforického zobrazovania reality. Tým demonštruje svoj poeticko-pozorovateľský talent. Má radosť zanomálií, ktoré pomáhajú vysvetľovať ľudskú nedokonalosť. Spostupným čítaním tieto „paralelné svety“ splývajú viac aviac, ich kontrasty aprieniky vystupujú do popredia čoraz výraznejšie, príbeh románu tak vďaka nim vyznieva skutočne naliehavo a živo. Celý román-mozaika od svojho začiatku smeruje k vystavaniu celku – najskôr skrytého, postupne odhalenejšieho až takmer na kosť obnaženého vzťahu Molnára a rozprávačky. Ten je vcentre pozornosti, každá úvaha či spomienka rozprávačky z neho vychádza anapokon doň smeruje aj každá digresia. Čitateľ je konfrontovaný s vnútornými poryvmi anonymnej rozprávačky, ktorá suseda Molnára sleduje. Vspomienkach pátra po príčinách ich dlhoročného odcudzenia ahľadá si knemu opäť cestu, čo pôsobí ako pokus opremenu jej platonickej fascinácie Molnárom na opäť vzájomne blízky vzťah. Tento pokus sa však mení až na akúsi obsesiu, racio vyrušujúcu idolizáciu. Molnár sa tak nechcene stáva akousi obeťou – stalkuje ho nielen „ona“, ale sňou aj čitateľ. Dozvedá sa aj najosobnejšie detaily ich nekonvenčného, priam čudesného pracovno-priateľského vzťahu, spoznáva Molnára, niekdajšieho umelca, pracovníka vZOO asamozvaného básnika zvieracej reči, aj zhľadiska širších spoločenských väzieb. Dôležitú úlohu vrománe-mozaike zohráva práve individuálna pamäť. Tá pôsobí ako šiesty zmysel, ktorý sa aktívne podieľa na poznávaní subjektívneho sveta, zároveň však pôsobí konzervačne. Autorka vrámci rozprávačkinho formovania Molnára pristupuje aj kdetailným opisom jeho umeleckej činnosti, rekonštruuje performancie či výstavy – buduje tým nielen román ako taký, ale vo svojej podstate tvorí umenie vumení, ktoré tiež prispieva kcelkovému zmyslu diela. Takýto postup je skutočne pôsobivý, obzvlášť, keď si uvedomíme, že ide ofikciu.
Pozorovanie sa vpriebehu románu intenzívne zameriava na zobrazovanie pocitu úzkosti zo života, ktorý autorka podčiarkuje rôznorodými úvahami oslobode ajej relatívnom vnímaní, využívajúc paralely so živočíšnou ríšou: „Zvieratá narodené vzajatí trpia menej.“ (s. 23) Podobné momenty románu sa často spájajú sviac či menej úspešnými pokusmi oútek, prepojenými so spoločensko-politickým pozadím, aj tým aktuálnym. Naliehavá potreba slobody, ktorú postavy intenzívne, no ambivalentne vnímajú, je zdôrazňovaná zmienkami opocite uväznenia vo svete či vsebe: „Kamkoľvek idem, som vo svojom väzení.“ (s. 170) To je vystupňované rozprávačkiným metaforickým stotožnením sa sdažďovníkom, vtákom, ktorý väčšinu svojho života prežije vletku. Rovnako seba-definujúci živočích je pre Molnára sliepka. Bežný vták, ktorého nepochopená genialita je preňho fascinujúca, prosperuje najviac vmodrom farebnom spektre. Aj príčinou jeho stretnutia srozprávačkou bola modrá – Molnárove prednášky o farbách, v podstate „celý život je úsilie omodrú“. (s. 147) Modrá teda vkontexte románu nadobúda význam akéhosi osobného rastu, vnútornej homeostázy, no „o modrú sa treba zaslúžiť“. (s. 147) Srozpadom stálosti kŕdľa Molnárových sliepok však nastáva aj postupné smerovanie jeho života ku koncu – Molnár odchádza, sliepky a spomienky zostávajú. Román-mozaika vtomto momente pôsobí ako dokumentárne dielo pudu sebazáchovy, sebazapamätania.
Katarína Kucbelová rozhodne neospravedlňuje nepozornosť apovrchné čítanie textu. Vytvára prepracovanú sústavu sémantických zábleskov, ktoré ak si čitateľ vpriebehu čítania spojí, získa skutočne katarzívny zážitok.
Katarína Kucbelová: ѴǻDzDzť
Slovart, Bratislava 2023
