��������

Šestica defektných androidov nového typu Nexus-6 zabije svojich pánov na Marse a ujde do Severnej Kalifornie, kde ich nájomný lovec Rick Deckard musí vypátrať. Za „vyradenie“ androidov by získal vysokú odmenu a šancu kúpiť si vysnívané živé zviera. Rádioaktívny spad sužujúci Zem vyhubil väčšinu života, vlastniť zviera je otázkou prestíže a spoločenského statusu. „S elektrickou ovcou si už jednoducho ďalej nevystačíme, podrýva mi morálku.” (s. 161)

Vo vyprázdnenom svete ľudia využívajú „Penfieldove nalaďovače“, ktorými si svojvoľne upravujú vlastné nálady. Nová náboženská dogma Mercerizmus učí empatiu ku všetkému živému. Pomocou „krabičiek empatie“ ľudia splývajú s bájnou postavou Wilbura Mercera a vzájomne prežívajú svoje pocity. Mercer je sizyfovskou figúrou, metaforou ľudstva, ktorá večne stúpa na nedosiahnuteľnú horu. Pomocou krabičky sa ľudská myseľ napojí na tento výstup a zažíva najintenzívnejšiu formu empatie.

Paralelný príbeh sleduje „špeciála“ Johna Isidora, ktorý neprešiel „testom minimálnych duševných schopností“ (s. 26), vďaka čomu „prestal patriť medzi ľudí“ (s. 24). Špeciáli*ky a ľudia s poškodenou genetickou informáciou rádioaktívnym spadom nemôžu emigrovať, pretože sú hrozbou „pre genetickú čistotu rasy“ (s. 24). Isidore zažíva desivú samotu, žije v opustenom bytovom dome, kde vníma entropický efekt rozpadu všetkého užitočného na „daromnice“.

Preklad v snahe zachovať autentickosť slovenčiny slovami ako daromince, zadoromnicený, Dedo Mráz či okúňať sa uberá na dystopickej atmosfére a zabúda na ľudovú múdrosť, že Dumbledore je niekedy viac ako Brumbál. Atmosféra už tak ustupuje psychologickým detailom prežívania a viac ako akčné sci-fi je predloha filmu Blade Runner psychologickým románom. Rozprávač neposkytuje priestor pre interpretáciu vnútorného prežívania postáv, no zároveň je prvá osoba jedinou perspektívou pre čitateľstvo, zvyšok sveta ostáva skrytý. Kniha je teda akousi detektívkou, ktorá hľadá vraha iba v prenesenom význame, a skôr skúma jeho sprvu neochvejné istoty o realite.

Androidi sa na prvý pohľad nedajú rozoznať od ľudí. Deckard využíva špeciálny Voidt-Kampffov test, ktorým odhaľuje (ne)schopnosť androidov cítiť a prejavovať empatiu. Musí tento test použiť, aby nedopatrením nezabil človeka. Pri plnení svojej úlohy o sebe uvažuje ako o súčasti „ničivého procesu entropie“ (s. 98), ako o urýchľovači osudu androidov. Graham Sleight v doslove píše, že Philip K. Dick v knihe skúma tenkú hranicu medzi skutočným a falošným, medzi napodobeninou a predlohou. Tenkou hranicou medzi živým a neživým je cit empatie, resp. intenzita jej prežívania. Androidov od ľudí odlišuje „utlmenie [empatického] afektu” (s. 44). Otázka empatie je otázkou života a smrti.

Český filozof Miroslav Petříček v knihe Majestát Zákona opisuje Dickov román a Scottov film ako „dokonalou slitinu“ (MZ, s. 166), ktorá presahuje formy oboch diel a vytvára jeden kultúrny fenomén. Podobne ako snaha odlíšiť od seba film a knihu je podľa Petříčka márnou úlohou aj odlišovať Deckarda od androidov. Petříček postuluje vedomie smrti ako liminálny moment, kde sa rozdiel medzi ľuďmi a androidmi stiera. „A je tedy zcela zbytočné klást si nakonec otázku, kdo je a kdo není android. Je-li tu smrt, je tato otázka zcela marná.“ (MZ, s. 169) Nedokonalosť technológie umožňuje androidom žiť iba štyri roky a núti ich čeliť svojej smrteľnosti od zrodenia. Svoju smrteľnosť tak prežívajú intenzívnejšie než ľudia.

Keď sa Deckard ako zosobnenie obávaného entropického procesu zjaví pred Isidorom, vidíme hlavnú postavu prvýkrát zvonku. „V nezvyčajnom svetle vyzeral nájomný lovec ako priemerný muž, nijako úctyhodný. Okrúhla oholená tvár a hladké črty, ako úradník v kancelárii.“ (s. 204) Opis Deckarda pripomína úvahy Hanny Arendtovej o banalite zla a o úradníkovi Adolfovi Eichmanovi. Túto podobu nám odhalia myšlienky Isidora, ktorý lovca vidí „ako stroj, čo sa zapodieva jednotvárnou, byrokratickou prácou zabijaka“ (s. 151). Petříček ponúka riešenie Dickovej otázky vyplývajúcej z titulu knihy nasledovne: „Deckard vraždí stejně jako zdivočelý android. A jakmile si tuto podobnost uvědomí, je replikantem i člověkem stejně jako ten druhý.“ (MZ, s. 169) Na pravosti či skutočnosti snov i emócií ani na ich intenzite nakoniec nezáleží.

Sníva sa androidom o elektrických ovečkách? je zamyslením sa nielen nad prázdnotou a osamelosťou v ľuďmi zničenom svete, ktorý nám v našom rýchlom tempe hrozí, ale aj nad tým, komu fašizmus empatie a eugeniky odopiera ľudskosť. Nakoniec je aj zrkadlom pre strážcov poriadku strácajúcich jasnosť v hraniciach, ktoré strážia.