��������

Lujza je mladá maliarka, šikovná a perspektívna, ale stratila inšpiráciu aj chuť tvoriť. Stále je v područí panovačnej matky, ktorá si cez ňu napĺňa vlastné ambície a predstavy. Prihlási Lujzu do výtvarného trienále a predkladá jej vlastné vízie, ako by jej diela mali vyzerať, sama im vymýšľa názvy, vlastne ich cez svoju dcéru tvorí. Lujza sa však čoraz väčšmi uzatvára do seba, nevychádza z bytu, upadá do depresívnych stavov.

Všetko sa začne meniť, keď ju matka zapíše na skupinovú terapiu pre ľudí s asociálnymi tendenciami, ktorí sa potrebujú začleniť späť do spoločnosti (toto gesto vyznieva od vlastného rodiča kruto, no ostáva nám dúfať, že to myslí dobre). Zároveň sa Lujza na výstave spozná s ďalšou mladou maliarkou Margo.

S novými ľuďmi v živote (až sa zdá, že dovtedy žila úplne sama, iba s matkou a maľovaním) sa zamýšľa nad svojou tvorbou a celkovo nad umením. Dokonca si kladie otázku Prečo maľuje. Postavy v rozhovoroch uvažujú, či je pravé umenie iba to v galériách alebo sú ním aj gýčové obrazy v spálni či prvoplánové hudobné hity. „Verejnosť má právo na umenie, potrebuje ho,“ odkazuje Keith Haring ústami sprejera Eddyho. „Umenie nie je súčasťou našich životov, umenie je náš život,“ dodáva už Eddy. A knihovníčka Filippa, spoluúčastníčka v terapii, zasa vysvetľuje, že umenie potrebuje nielen tvorcov, ale aj prijímateľov. Veď načo by románopisci písali, keby ich diela nemal kto čítať?

Nič z toho však Lujze nepomáha znova maľovať. Stojí pred prázdnym plátnom a netuší ani len to, pre koho má niečo namaľovať: pre kritikov, pre matku, pre seba? A záleží na tom vôbec? Súťaž sa neúprosne blíži a ona do nej nemá čo odovzdať. Keď jej kamarátka Margo slávi úspech plačom na záchode, Lujza začína chápať, že vo svojom trápení nie je a nikdy nebola sama. Že všetci sa bojíme, či to, čo robíme, je dosť dobré, či to má význam. Napokon sa odhodlá k radikálnemu kroku, po ktorom prichádza úľava a azda pozitívny posun v živote...

Autorka komiks nielen nakreslila, ale aj napísala. Ako sa v rozhovore vyjadrila, písala ho pre seba, a keďže vedela, čo chce povedať, časti príbehu jej do seba ľahko zapadali. V dobre vystavanom scenári dokázala popri hlavnej postave charakterizovať aj niekoľko vedľajších – maliarku Margo či ľudí z terapie, napríklad samotárskeho ufrflaného starca Georga, utiahnutú knihovníčku Filippu alebo otravného svetáka a zrejme alkoholika Noela. Pri niektorom naznačí aj jeho životný príbeh, ale každého predstaví dosť na to, aby sa plnohodnotne odlíšil od ostatných reakciami, názormi a, samozrejme, aj graficky. Všetci hovoria príjemne bežným jazykom, nebadať tu kŕčovitú snahu o hovorovosť ani, naopak, o striktnú spisovnosť – oba extrémne prístupy by obrali dialógy o vierohodnosť. No týmto dialógom sa jednoducho dá veriť. V kresbe je každá postava jasne definovaná a disponuje celou škálou emócií. Ozaj, emócie – na ich vyjadrenie slúžia okrem výrazov tváre aj malé „bábky“, akési zjednodušené verzie postáv, ktoré svoje pocity predvádzajú celým telom: vyplazujú jazyk či ceria zuby, padajú na hlavu, končia s prestreleným srdcom, zúfalo sa držia cigarety v popolníku, lebo nechcú ísť na nepríjemné stretnutie. Farebná škála je tlmená, prevládajú odtiene červenej, sivej a čierna. Viac farieb a rôzne štýly však nájdeme pri úvahách o umení, kde autorka odkazuje na existujúcich autorov, diela či výtvarné smery. Popri tradičných okienkach s bublinami tu nájdeme aj celé dvojstrany venované detailom, napríklad na jednej bielej strane sú len dve plechovky s akrylovou farbou a na protiľahlej dva poháre s alkoholom. Celá kniha vďaka tomu „dýcha“, dostáva priestor na zastavenie, na vyjadrenie „veľkých“ myšlienok či pocitov.

Celkovo pôsobí tento grafický román veľmi vyzreto pokiaľ ide o príbehovú aj výtvarnú stránku. Jasná a zrozumiteľná dejová línia sleduje tému duševného zdravia, paralyzujúceho strachu z neúspechu, vyhorenia aj dôležitosti vzťahov v procese uzdravovania. Predstavuje umenie z jeho prístupnej, každodennej stránky, umenie, ktoré nás má napĺňať a tešiť, ktoré máme tvoriť v prvom rade pre seba a nie pre druhých, nie preto, aby sa naše dielo páčilo iným.

 Hoci v knihe nepadne ani slovo o umelej inteligencii, jej krádeži duševného vlastníctva a jej paródii na tvorivý proces, nedá sa na ňu v súčasnosti nemyslieť pri úvahách, ktoré jasne dokazujú, že tvorba pre tvorbu, bez ľudského vkladu a ľudského prijímateľa, je prázdna a zbytočná. Ako vraví samotná autorka/Lujza, „Lebo tvoriť je ľudské, umenie je ľudské. Je to niečo, čo každý z nás potrebuje robiť. Bez ohľadu na to, kým sme alebo akým spôsobom to robíme.“