ղľáԾ
Knižné rozhovory svýznamnými osobnosťami slovenskej vedy vsúčasnosti patria skôr k nedostatkovým tovarom. Je preto potešujúce, že vydavateľstvo N Press dalo osobitný priestor jednej znajvýraznejších postáv slovenskej medievistiky – historičke Daniele Dvořákovej.
Kniha Stopy stredoveku sprostredkúva „rozhovory oľuďoch temnej doby“, a to sodborníčkou, ktorá zasvätila profesijný život skúmaniu rozmanitých podôb neskorostredovekej spoločnosti politiky. Publikácia prináša očami bádateľky pohľad do vzdialenej minulosti, vktorom môže širšia verejnosť formou dialógu odhaliť jej osobný vklad do stredoeurópskej historiografie súčasne získať celostnejší obraz obdobia, ktorému hovoríme stredovek.
Rozhovory s renomovanou „stredovekárkou“ z Historického ústavu SAV súčasne vydavateľkou popularizátorkou kníh o(prevažne starších) dejinách, realizovali redaktori zDenníka N Tomáš Gális Denisa Gura Doričová. Dvaja publicisti a takpovediac laici sa tak spoločne sodborníčkou naslovovzatou vybrali po stopách stredovekých ľudí vsnahe vyvrátiť vytrvalo prežívajúce mýty ukázať farebnejší, členitejší obraz „doby temna“. Nejde oľahkú výzvu, pričom zostáva otvorené, či podobne ladený zámer dokáže adekvátne splniť len kratšia publikácia, ktorá sa viacerých tém problémov dotýka iba letmo niekedy skôr povrchne. Knihe však nemožno uprieť prínos vtom, že akcentuje potrebu diskutovať ostredoveku vsúvislostiach, ktoré môžu byť pre širšiu verejnosť prekvapivé.
Viac opoznatkoch, menej o poznávaní
Dialógy sú rozdelené do tematických kapitol, ktoré sa zväčšej časti venujú reprezentantom stredovekej sociálnej štruktúry (Panovníci, Duchovní, Mešťania pod.) dejinám každodennosti. Vdvoch častiach sa však pozrieme aj na všeobecnejšie fenomény a stereotypy (Stredovek, Mýty) na záver nahliadneme na osobnostné kariérne trajektórie samotnej bádateľky (Historička). Šírka Dvořákovej odborných poznatkov o(neskoro)stredovekej spoločnosti politike je na jednej strane obdivuhodná komunikovaná prístupnou, populárnou formou. Nedozvedáme sa však príliš veľtakpovediac zbádateľskej dielne (hoci informácie ojej vlastných aj iných výskumoch miestami možno nájsť) ani o odborových tendenciách alebo nových smeroch skúmania stredoveku, ale priestor dostáva predovšetkým faktografia ľahko zrozumiteľné odpovede. Na stránkach tak nájdeme zistenia opanovníckej reprezentácii, postavení vidieckeho obyvateľstva, trávení voľného času, sociokultúrnej úlohe cirkvi, situácii žien o množstve ďalších javov.
Na jednej strane sa síce prízvukuje, že výskumnou oblasťou historičky je najmä neskorý stredovek vrámci strednej Európy, čiže primárne obdobie vlády Žigmunda Luxemburského, Mateja Korvína Jagelovcov (rámcovo 1387 – 1526). Otázky odborníčke sú však nasmerované tak, aby sa získali fundované odpovede ocelom „stredoveku“, čiže de facto o tisícročnom období. Je pritom príznačné, že redaktori pristupujú khistoričke ako kautoritatívnemu zdroju encyklopedických poznatkov, od ktorej sa chcú dozvedieť, ako to teda vminulosti naozaj bolo. Menej priestoru sa však venuje procesu poznávania, možnostiam interpretovania, prípadne názorovým nezhodám vrámci odboru, či často protirečivej povahe historických prameňov na ich základe vytváraných faktov. No treba oceniť, že aspoň na niektorých miestach knihy účastníci rozhovorov konfrontujú (ne)jednoznačnosť niektorých tvrdení – napr. otázka na s. 21: „S akou mierou istoty dokážete povedať, že stredovekí ľudia žili takto takto?“
Zhustene ostredovekej rozmanitosti
Otázky teda do výraznej miery odrážajú akési, povedzme, dôverčivé vzhliadanie kvedeckej autorite (nič proti!), ktorá sa má záväzne vyjadriť nielen kotázkam, ktoré dlhé roky skúma, ale aj kakýmkoľvek dobovým problémom, aké človeku napadnú („Ako vyzeral stredoveký človek? Mohol byť vôbec niekto single? Vedeli kráľovné narábať smečom bojovať? Ako to bolo sjedlom vmeste?“) Je potom iba prirodzené, že pri takto doširoka koncipovanom „dolovaní“ faktov jednoznačných súdov onie príliš jednoznačných ľuďoch historických fenoménoch, možno nájsť mierne nepresnosti či chýbajúce vysvetlenia. Napríklad Hippokratovu prísahu vskutočnosti už máme doloženú aj vstredoveku (v kresťanskej adaptácii) a spoločnosť sa vprincípe ani tak nedelila iba na stavy „modliacich, pracujúcich bojujúcich“, keďže išlo skôr oučenú ideologickú schému, nie realitu. Zvedavý čitateľ by možno uvítal, ak by niektoré témy boli bližšie rozvedené alebo obohatené okonkrétnejšie detaily. Napríklad, iba letmo sa konštatuje, že vidiečania mali veľa voľných dní, no nedozvieme sa veľa oich „pracovnom čase“.
Z knihy však jednoznačne presvitá značný odborný prehľad široký diapazón poznatkov historičky. Vtomto smere sa dá pýtať, kto ztunajších odborníkov by dokázal spodobným rozhľadom odpovedať na početné niekedy aj trochu všetečné otázky odrážajúce záujem verejnosti ovybrané témy stredoveku. Dvořáková zdatne poskytujevysvetlenia týkajúce sa natoľko rôznorodých aspektov stredovekého sveta, že je pochopiteľné, keď pri niektorých čiastkových témach jej rozprávanie nemusí vždy zodpovedať súčasnému stavu poznania, resp. nemusí byť vsúlade s alternatívnymi interpretáciami, ktoré sa vhistoriografii prirodzene objavujú. Pozitívom však zostáva, že čitateľ vďaka zhusteným odpovediam aspoň sčasti pochopí, aká rozmanitá komplexná stredoveká spoločnosť reálne bola. Nielen preto stojí za pozornosť.
