ղľáԾ
Ursinyho cesta za čDZčí
Dežo Ursiny: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej, Bratislava, Artforum 2007
Hraničné ľudské situácie dávajú človeku šancu pocítiť seba samého, precítiť fakt vlastnej existencie, smožnosťou prizrieť sa svojmu bytiu – minulému iprítomnému, úplne zblízka. To, čo možno uzrieť, je väčšinou neznáme aprekvapivé,hlboké natoľko, že túto stopu života si už nemožno z čela nikdy celkom zmazať, snáď len na chvíľu pretrieť nánosmi každodenných banalít,malicherností či záchvevmi svojho občas na povrch vystreľujúceho ega. Anie je pritom podstatné, či sa náš nový život práve začína, alebo pomaly chýli ku koncu.
Pri príležitosti nedožitých šesťdesiatych narodenín slovenského hudobníka afilmára Deža Ursinyho pripravili jeho priatelia aArtforum vydanie listov, ktoré adresoval českej výtvarníčke Zdenke Krejčovej. Hoci Ursinyho hudba bola percepčnou náročnosťou vždy trochu elitárska, kniha Moja milá pani taká nie je. Cez toto autentické svedectvo sa ponúka možnosť vstúpiť do í hľadajúceho človeka, ktorý sa po strete svlastnou smrteľnosťou snaží pátrať po tom, čím sme, čo nás prestupuje, čo stojí mimo nás, apredsa je to našou neoddeliteľnou súčasťou.
Listy mapujú Ursinyho v období rokov 1991 – 1995, od vyburcovania sa kživotu kpostupnej únave vtušení smrti. Ikeď čitateľ môže bojovať spocitmi, že nemá právo odtajňovať čosi také dôverné, ako sú cudzie „milostné“ listy, sám Ursiny si to prial apočítal smožnosťou tretej osoby, ktorú koniec koncov berie do úvahy každý pisateľ. Sčasti preto, že cítil akýsi záväzok, potrebu dopovedania voči tým, ktorí nateraz zostávajú, asčasti pre potrebu pochopiť chorobu, bolesť, ktoré videl ako „sprievodný znak každého rastu“ (s. 131).
Hoci majú adresátku, väčšinu píše vprvom rade kvôli sebe, pričom sa ten druhý stáva dôležitou súčasťou tejto potreby vnútornej očisty. Takže Zdenkina úloha nebola vUrsinyho í ani náhodou pasívna. Cez ňu objavil to, čo mu, ako sám píše, celý život chýbalo avčo už ani neveril – domov. Ato vo všetkých významoch. Zdenka bola pre neho vyvažujúcim elementom, práve ona mu pomohla zaháňať pocity tušenej ahlboko skrytej vykorenenosti, dávala mu silu vyjsť zlabyrintu seba samého.Opisuje snahu o pochopenie, zážitkyhlbokého ľudského opovrhnutia, ale i opovrhovania, vktorých videl živnú pôdu „budúcej tichej spoločníčky – rakovinky“ (s. 26). Práve tieto tvrdo zaplatené skúsenosti ho doviedli kpoznaniu, že pokorou aztoho plynúcou láskavosťou možno odhaliť, kvôli čomu sme tu.
Radosť znovoobjaveného duchovna sa pod vplyvom skúseností mení na snahu pomôcť ostatným. Dopĺňa ju uvoľňujúca civilnosť, hovorovosť v opise bežných vecí. Tak si napríklad užíva vyváranie vkuchyni, vlastné rodičovstvo či prechádzky po Dúbravke... Jeho poznávanie na ceste za „čDZčí“ (s. 216) však neskôr charakterizuje zvláštny nepokoj.
Ako prežívala celé to pohnuté, no obohacujúce obdobie Zdenka, sa priamo nedozvedáme. Hoci sú jej odpovede sprostredkovane prítomné vniektorých Ursinyho listoch aknihu možno pokojne čítať aj bez nich, ten dôležitý náhľad zdruhej strany občas trochu chýba. Najmä preto, aby sa zfascinujúceho, rozporuplného Ursinyho - človeka jednosmerným pohľadom nestal sploštený, idealizovaný obraz akejsi vskutočnosti neexistujúcej ikony. To už bude ale iná, zatiaľ nedozretá kniha, ktorá možno niekedy doplní Jaslovského Pevniny avrchy a Ursinyho Moju milú pani.
Moja milá pani je silná, životom vykúpená kniha, dala priechod i Ursinyho literárnym schopnostiam. Je však nezmyselnou snahou pokúšať sa ju akokoľvek interpretovať, pretože zachytáva neopakovateľnú abytostnú skúsenosť, prináležiacu len jedinému človeku – my máme možnosť sa cez riadky zúčastňovať a súčasnesa zamýšľať nad vlastnými životmi. Snáď knej môžeme pristupovať len spôsobom, ktorý ponúka sám Ursiny vliste Zdenke: „prečítať, precítiť, pochopiť aprijať alebo neprijať“ (s. 242).
Veronika Rácová
