Poetka Veronika Dianišková sa po prvý raz predstavila básnickou zbierkou Labyrint okolo rúk (Ex tempore 2006). Nadviazala 艌ou na prúd, ktorý v slovenskej poézii reprezentujú autorky ako Mila Haugová 膷i Anna Ondrejková. Básnická výpove膹 je tu skôr osobne ladená, hoci kódovaná (miestami a啪 pohltená) symbolikou (v symbolike).
Druhou zbierkou bola kniha Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami 2014), editorkou rukopisu sa stala A. Ondrejková, a z viacerých aspektov sa ukazuje prienik ich poetík. Napája sa na mytológiu, pracuje s prírodnými motívmi (havranka, vlk, vl膷ica, 膷astý je motív jaskyne, ktorým mô啪e odkazova钮 na poéziu I. Lau膷íka). Niektoré básne sú datované (od 2009 po 2014), lokalizované – ako zápisy vznikali po膷as autorkiných ciest (Patagónia, Lisabon, Rusko, Atacama), venované (pre R.).
Správy z nedomovov sú nateraz jej poslednou zbierkou. Témy, ktoré spracúva, vychádzajú z autorkinej empírie, prebal nás informuje, 啪e básne vznikali v období, ke膹 pracovala v noc木ahárni a v zariadení pre chorých 木udí bez domova, 膷o mô啪e by钮 signálom, ako ich 膷íta钮. Samotný názov nás posúva na jednej strane do oblasti citovo neutrálneho, vecne informa膷ného administratívno-dokumentárneho úradného záznamu, ktorý upres艌uje, no najmä subjektivizuje, priradenie substantíva v pluráli (z nedomovov), aktivujúce emocionálnu vrstvu a odkazujúce na sféru nechceného, vynúteného provizória, neistoty, nestálosti. Toto vibrovanie medzi vecnos钮ou a emocionálnou zainteresovanos钮ou do istej miery odrá啪a celkový charakter Dianiškovej najnovšej zbierky.
Textovú zlo啪ku dop暮艌ajú ilustrácie Jaroslavy D啪uppovej. Prinášajú motív lode/záchranného 膷lna evokujúci neukotvenos钮, pohyb, nestálos钮, vykorenenos钮 i h木adanie, ktorý sa obmie艌a s motívom zátvoriek. Ten zastupuje hlavnú tému zbierky – vyzátvorkovanie – spo膷ívajúce v absencii domova, vylú膷enia zo spolo膷nosti, sociálneho prehliadania a啪 opovrhnutia, na výrazovej rovine realizovaných napr. ako rôzne podoby „nedomovov“.
Kompozi膷ne je zbierka rozdelená do troch 膷astí – Uhádni, kto z nich pre啪ije túto zimu, Vtá膷í atlas a Nekrajiny. Najmä v prvých dvoch sa Dianiškovej poetická výpove膹 oproti minulosti mení, do popredia sa dostávajú odpozerané fragmenty mikropríbehov a tým i osudov rôzne tvarovaných lyrických subjektov, 膷asto nesebesta膷ných, sociálne odkázaných 木udí mimo záujmu vä膷šiny. Tento dominantný rámec, ktorý utvára básne neraz prostredníctvom poetických deskripcií podávaných akoby z dištancie, cez perspektívu (empaticky naladeného) pozorovate木a sa strieda s bás艌ami, v ktorých tieto subjekty zastupujú a prehovárajú za seba. Nazna膷ené výpovedné perspektívy sú potom miestami prerušované lyrickým subjektom v prvej 膷i druhej gramatickej osobe, ktorý ich vníma z pozície zainteresovaného, aktívneho 膷inite木a. Ten síce stojí mimo spomenuté príbehy, no priamo reflektuje aktuálne dianie s nimi spojené, podáva ho cez svoj filter, ktorý mô啪e ma钮, s prihliadnutím na paratext, autobiografický charakter. Niekedy sa preto, práve z dôvodu silnej vnútornej zaanga啪ovanosti, neubráni sentimentu 膷i apelu.
Významové roviny básní predznamenávajú u啪 samotné názvy, z výstavbových princípov uplat艌uje Dianišková enumerácie, výroky a ich negácie, niekedy básne pozvo木na gradujú, aby vyústili do point, ktoré starostlivo formuluje na celej ploche zbierky, pracuje i s veršovými presahmi, niektorými sa jej darí stup艌ova钮 napätie. Osciluje okolo emblémov zastupujúcich tematický profil zbierky (smetiarske autá, odpadkový kôš, potkany, schúlené telá, záchranka, zima, choroby, strach, neistota) – preva啪ujú tu konkréta utvárajúce verifikovate木ný svet odkázaných a núdznych. Tému dotvára upriamovaním pozornosti na priestor, jednu z nosných rovín textu, ktorý zobrazuje výlu膷ne ako deficitný. Domov, prezentovaný cez svoj antipól – ne-domov, zachytáva v podobe jeho zvyškov, poloobydlí, polodomovov, chátrajúceho/zatopeného hniezda a pod., s 膷ím súvisí aj druhá 膷as钮 zbierky, v tomto kontexte významovo ukotvená ako neisté ve膷né s钮ahovanie.
Po prvých dvoch 膷astiach s témou o sociálnom vylú膷ení, odkázanosti na pomoc druhých, sa zbierka uzatvára oddielom Nekrajiny, ktorý s predchádzajúcimi akoby súvisel okrajovo a skôr má príklon ku skorším zbierkam – javí sa dokonca, 啪e básne vznikali v odlišnom 啪ivotnom období autorky (motív krajiny, ciest, návratov, vzdialenosti, jaskyne, tematizácia vlastného písania a pod.).
Dianiškovej nová zbierka je intencionálnou, otvorene sociálne anga啪ovanou poéziou, ktorá si z vonkajšieho sveta berie a umelecky transformuje tému vykorenenosti 木udí bez domova, ich spolo膷enské prehliadanie, vyzátvorkovanie (podobnú tému 木udí na periférii priniesla i M. Feren膷uhová v zbierke Imunita v roku 2016). Sústre膹uje sa na tému, o ktorej píše – miestami nástoj膷ivo a názorne –, jej texty mo啪no bez vä膷ších zaváhaní/zlyhaní uspokojivo interpretova钮, píše významovo dostupne, 膷o zni啪uje problémovos钮 zbierky (v zmysle umeleckého výrazu a tvaru, nie témy, samozrejme). Vytvára recep膷ne pomerne jednoducho uchopite木né básnické obrazy, niekedy do popredia stavia precítenos钮, sugestívnos钮 a emocionalitu, ktorá sa stretá s vecnos钮ou. Táto kniha má nepochybne svoje kvality (napríklad vo všeobecnej prístupnosti, 膷o v kontexte poézie ako druhu na úplnom okraji 膷itate木ského záujmu nie je vôbec málo), no ako u啪 bolo spomenuté, náro膷nejších 膷itate木ov/膷itate木ky zvä膷ša nenúti k hlbším zamysleniam nad tým, ako je napísaná.
Veronika Rácová
