ղľáԾ
Edičný čin
Michal Miloslav Hodža: Matora (1853 – 1857)
Text pripravil, komentáre adoslov napísal Pavol Vongrej
Bratislava, Petrus 2003
Najrozsiahlejšie apritom dokončené básnické dielo vdejinách slovenskej literatúry sa konečne – spoldruhastoročným odstupom od svojho vzniku – dočkalo odborne pripraveného ana dobrej polygrafickej úrovni realizovaného kompletného knižného vydania. Je to, či aspoň mala by to byť literárna udalosť, ktorú by sme mohli pokladať za edičný čin prvoradého významu azáujmu. Obávam sa však, či to tak bude za situácie, keď pre širšiu kultúrnu verejnosť, vrátane univerzitne vzdelaných odborníkov na slovenskú literatúru (napr. stredoškolských učiteľov) zostal M. M. Hodža práve ako básnik veličinou neznámou. Atých bádateľov, literárnych historikov, ktorí sa znejakého špeciálneho dôvodu odhodlali zoznámiť sa skompletným rukopisom tohto diela, je tak málo, že by sa ich mená dali pohodlne zrátať na prstoch jednej ruky. Najefektívnejším vtomto smere bol Pavol Vongrej (1935 – 2001), sústavný azanietený vedecký prieskumník autorského „zázemia“ slovenského literárneho romantizmu. Vongrej totiž vdecembri 1990 dokončil dlhodobú editorskú prípravu Matory, jej výsledok odovzdal do Matice slovenskej, ale knižného vydania sa, žiaľ, nedožil. Toto vydanie sa uskutočnilo onejakých trinásť rokov neskôr, keď sa tejto výsostne kultúrnej úlohy ujal súkromný vydavateľ Peter Chalupa (Petrus) vBratislave. Azrejme, keď sa ešte predtým do veci zaangažovali priami potomkovia M. M. Hodžu po matkinej línii, bratia Peter, Igor aRudolf Zajacovci. (Pozri ich úvodné ʴďDZԾ.) Mimochodom, skutočnosť, že ide opríbuzenský vzťah po línii matky (jej rodné meno Kutlíková), zaraďuje bratov Zajacovcov do sémantického poľa názvu diela, ako ho dešifroval sám autor: matora je preňho „rodina po materi“. Toľko ku genéze knižného vydania Matory, ktorým sa podstatne mení kultúrno-spoločenský štatút tohto diela: z archivovanej rukopisnej pamiatky sa stáva literárnym textom normálne prístupným čitateľskej recepcii.
Pravda, treba upozorniť, že Matora neponúka potencionálnemu záujemcovi nijaké „ľahké“ čítanie. Hodža totiž podrobil tvrdej skúške jeho trpezlivú vytrvalosť už tým, že postavil pred neho „báseň“ až gigantických rozmerov – 20400 veršov – aže sa pri tom neveľmi staral onejaké prehľadnejšie kompozičné usporiadanie tejto veršovanej masy. Platí to najmä oprvej, rozsahom menšej časti (tvorí ju asi jedna pätina zcelkového rozsahu), ktorá je stichickým prúdom Hodžových emócií areflexií, ventilujúcich vnútorný pretlak depresívnych nálad, osobných aj generačných, vyplývajúcich zporevolučného sklamania. (Hodža túto časť uvádza údajom, že „22. sept. 1853“ začal „skladať Matoru“.) Druhá časť snázvom O Jánošíkovej materi však prechádza na žánrové pole epickej narácie, rozčlenenej na trinásť číslovaných „kapitol“. Tematicky je ukotvená vjánošíkovskom látkovom okruhu, no vykazuje aj celý rad autorsky originálnych motivických prvkov; tie zostávajú Hodžovým básnickým vkladom do tohto frekventovaného zdroja literárnej inšpirácie.
Okrem žánrovej hybridnosti aneobyčajne pestrej motivickej štruktúrovanosti diela zvyšuje nároky na jeho čitateľské akceptovanie najmä originálny charakter Hodžovho básnického jazyka. Ovláda ho až akási neskrotiteľná vášeň pre slovotvorbu: záplava neologizmov nielen lexikálnych, ale aj morfologických, ustavične posúva básnický text Matory do polohy filologickej hádanky, ktorú si musí čitateľ lúštiť. Zároveň však Hodža na viacerých expresívne vyšponovaných miestach predviedol, že disponuje takou širokou škálou všeobecne zrozumiteľnej lexikálnej synonymie, akú azda nedosiahol neskôr ani Hviezdoslav. Už tento jediný moment naznačuje, že poézia tu nie je iba výplodom číreho intelektu aautorského voluntarizmu, ale aj autentickým výrazom individuálneho básnického talentu. Poetologická analýza textu Matory by mohla túto skutočnosť odhaliť apotvrdiť. Napríklad rozborom veršovej štruktúry, kde Hodža zjavne aktualizuje estetickú monotónnosť veršového prúdu jednak striedaním motivicky diferencovaných úsekov, no zároveň aj funkčným používaním odlišných slabičných rozmerov verša vrozpätí od osemslabičníkov až po trinásťslabičníky. Navyše, pozoruhodný môže byť aj fakt, že autor Matory našiel cestu knovej podobe epickej narácie vo verši tým, že celkom bežne využíva vetný presah zverša do verša pri dodržaní veršovej rovnoslabičnosti na ploche celého textového segmentu. Aj cez toto vedomé porušovanie jednej zestetických noriem veršovaného systému romantickej generácie (tzv. rytmicko-syntaktickej konvergencie) sa M. M. Hodža môže javiť ako „predchodca“ Hviezdoslavov.
Čo ešte dodať? Azda len vysloviť osobné poďakovanie všetkým, čo sa pričinili oknižné vydanie tohto diela. Umožnili mi, že som ešte stihol odstrániť jedno manko na mojom čitateľskom konte. Predpokladať, že by sa mi to mohlo podariť aj sknižným vydaním Hodžovej básnickej skladby վDzí, to si už netrúfam.
Stanislav Šmatlák
