ղľáԾ
Դdz Jozef Cíger Hronský sa vškolskej praxi spája najmä román Jozef Mak (1933) ajeho protagonista, neobyčajný „človek milión“; pre niektorých, predovšetkým zahraničných kritikov, zase Hronského predstavuje najmä román Svet na Trasovisku (1960) spohľadom na Slovenský štát „z druhej strany“, zktorej akosi nedovidieť na fašistické zločiny.
Pre mňa je však dôkazom Hronského talentu román sprvkami absurdity Pisár Gráč (1940), zktorého sa vytráca občas poúčajúci rozprávač zJozefa Maka či ideologizujúci akcent prítomný vo Svete na Trasovisku. Hronský zostáva autorom vnútornej skutočnosti, je presvedčivý najmä vprózach či tých ich častiach, kde zachytáva (po)city postáv – naopak, ak sa od nich vzďaľuje, začne byť „uvravený“. Kým objektívny rozprávač sa nevyhne istému dopovedaniu, prežívajúci, priamy narátor zrománu Pisár Gráč môže ajtárať, vymýšľať si či akokoľvek subjektívne deformovať príbeh. VPisárovi Gráčovi sa Hronský presúva do „by“ skutočnosti, oktorej už písali viacerí interpreti – slová sú často vyslovované len vo vnútornommonológu alebo pomyselnom dialógu Gráča so sebou samým isvonkajším svetom: „Nielen bomby akanóny sú vojna, hlúpy pisár Gráč! Ty bedár...! Ustatí vojaci pobrali sa domov, keď zanemelo dunenie mín na frontoch, ale kde sa mali podieť bojovníci, čo neboli na frontoch skanónmi? Ty hlupák...! Nuž – každú chvíľu sa začervenám aktovie, čo si Miklúško myslí omne, keď ustaté mihalnice trochu odchýli. Čo si myslí Rus, keď ma takého vidí, ačo si myslí Jana? Rád by som jej niečo povedal oveci, niečo také, aby mi pomohla, aj aby mi odpustila.“ (s. 173). Gráč však navonok nehovorí, neprihovára sa Rusovi ani Miklúškovi, neprosí Janu, aby ho zachránila, azda aj preto, že nechce vyznieť „hlúpo“ – pátos výpovede teda znižuje jej potenciálnosť a(seba)ironický odstup. Vojna vtomto Hronského románe dlho pretrváva vo vnútri postáv, no pomaly umiera ako napuchnutý biely kôň.
Mlčať i hovoriť
Hronského umenie písať spočíva vpochopení známej pravdy, že slovami nemožno presne vyjadriť všetko z reality, najmä nie naše (po)city – dá sa však onich rozprávať cez iné alebo o inom. Zicle (kreslá) tak vrománe symbolizujú starý svet, vŕba evokuje minulosť, kupčenie shodvábom naznačuje aj nútený vydaj Jany, šál na krku Greškoviča znejasňuje jeho smrť, cirkus zastupuje svet atď. Parafrázujúc Wittgensteina, očom sa nedá hovoriť, otom treba mlčať – azda tiež platí, že ten, kto vie byť ticho, dokáže izmysluplne vypovedať. Na rozdiel od života však autor v texte stvárňuje aj mlčanie slovami anaopak, vzdáva sa ich, keď by jeho postava najradšej kričala. „Všetko vám povedať nemusím. Itak mi robíte dosť starostí, veď napokon ispánom Greškovičom rozprávam sa len preto, aby som sa niečo dozvedel ovás: kto ste vy!“ (s. 15) – prihovára sa pisár, Jozef Gráč, komusi, okrem iného i čitateľovi, avyjasňuje si tak nielen svoj vzťah kJane ajkiným ľuďom. Vo svete, vktorom slová a komunikácia zlyhávajú, sa tak Gráč rozpráva smŕtvym Greškovičom, sám so sebou či píše listy otcovi, ktorý rozumie inevypovedanému, dokáže čítať medzi riadkami.
Na rozdiel od väčšiny Hronského próz, vktorých mlčiace postavy nie sú schopné verbalizovať svoje emócie, Gráč prostredníctvom (samo)vravy hľadá iných iseba vabsurdite doby, až kým nenastane jeho ticho aledva počuť len Janin úľavný plač: „Jana čosi také akoby bola povedala, že vojna už umrela, ale neviem naisto, či to povedala. Sklonila trochu hlavu, tak som cítil, akoby sa mi bola oprela orameno, nuž vystrel som ruku cez Janin chrbát, neisto, nesmelo, pritiahol som ju ksebe. Skoro sa ani nepohla, iba hlavu si celkom oprela omoje plece. Atak ticho, tichučko sa rozplakala, že som plač skoro ani ja nepočul...“ (s. 193). Gráč na konci románu prestane komunikovať s nebohým Greškovičom, vracia sa do sveta živých, no jeho cesta kJane je komplikovaná podobne, ako sú zložité jej manželstvá. Zpisára, ktorý má dištanciu od iných, sa stáva Jožko, azda začínajúci nový, šťastnejší život.
„Len“ rozprávať
Rozprávanie má vrománe zmysel nielen pre Gráča, ale tiež pre iné postavy – takisto ako dotyky ich zbavuje napätia atráum. Michal Greškovič si tak vyjasňuje problematický vzťah kbratovi Alojzovi, Janinmu mužovi, aspovedá sa zmožného zločinu: „A keď Jana prišla, chcel som sa jej požalovať. Obyčajne vyrozprávať, čo sa stalo. Rozprávať arozprávať, počúvať hoci len svoj hlas, ale vyrozprávať sa raz do samého dna, hovoriť ahovoriť, pokým by mi trval dych ahrdlo, neočakávať ani otázku, ani odpoveď, iba sa tak nasycovať vlastnou rečou averiť, že som všetko porozprával, čo sa vo mne dusilo cez tie hnusné roky, ktoré som vživote porátal aneostávalo znich nič. Všetko zlo osebe som chcel porozprávať alen ozlom som chcel rozprávať“ (s. 38).
Hronského román relativizuje odpovede aj otázky, nedospieva kjedinej možnej pravde, pretože existujú jej viaceré interpretácie, veď slovami možno klamať. Viac ako na ne sa postavy vPisárovi Gráčovi spoliehajú na reč tela, jeho pohyby, dotyky, trhnutie vtvári, uhýbavý či naopak jasný pohľad: „Počúvali ste, ako sa ľudské ruky rozprávajú, apriznávali ste tejto vrave veľkú váhu. Vari ani nie bez príčiny. (...) Každé slovo mužských aženských prstov bolo Vám jasné azreteľné, ajednak ste neverili otvorenej reči Janiných prstov“ (s. 45). Akokoľvek sa potom postavy „nasycujú vlastnou rečou“, stále zostáva veľa nedopovedaného, našťastie pre nás, ktorí ju chceme nielen počúvať, ale tvoriť si ďalšie vlastné otázky aodpovede.
Marta Součková (1963) pôsobí ako profesorka slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.
