Každý z nás je „iný“

Valter Hugo Mãe: Syn tisícich otcov

Preklad: Lenka Cinková

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021

Syn tisícich otcov, román opredsudkoch anajrôznejších podobách inakosti, no aj oláske, prijatí apochopení portugalského spisovateľa Valtera Huga Mãa dôstojne nadväzuje na portugalskú tradíciu rozprávačstva a má všetky potrebné atribúty: svojské postavy snezvyčajnými osudmi, poetický kvetnatý jazyk, drsné momenty aj štipku tajomna.

Na začiatku knihy stretávame rybára Crisóstoma, ktorý sa cíti polovičný, pretože nemá deti. Akeď sa hneď vprvej kapitole ujme osirelého chlapca Camila, na perách sa mu zrazu zjaví dvojnásobný úsmev. Hoci to pôsobí ako idylický koniec, je to len začiatok.

Vistej dedine žije sama v dome liliputánka, ktorú všetci ľutujú, starajú sa oňu, nosia jej najmenšie zemiačiky anajmenšie ryby z úlovku, súcitia sňou, no nik ju nechce skutočne spoznať, nik sa oňu nezaujíma ako očloveka, je pre celú dedinu iba chudera, ktorej treba pomôcť, lebo tak sa to má,a možno sa sňou porovnať aumenšiť si tak vlastné trápenie. No keď jedného dňa otehotnie aotcom môže byť hociktorý zpätnástich dedinských chlapov, stáva sa znej vočiach dedinčanov obluda.

Mladá Isaura sa na veľké naliehanie oddá svojmu milovanému ešte pred svadbou, veď všetko je dohodnuté, sú zasnúbení, tak prečo mu trošku neustúpiť. No len čo mladý muž dostane, čo chcel, odvrhne ju. Potupená zostáva vrodičovskom dome, navyše smatkou, ktorá sa jedného dňa zobudila azrazu rozprávala sfrancúzskym prízvukom, ktorý ju ničí ako choroba aoberá ju ohlas, radšej mlčí, než by mala hovoriť takto. Isaura zasa uverí, že takáto použitá už nestojí za nič; akoby hodnota človeka stála na tom, čo má či nemá medzi nohami. Naveľa pristúpi na sobáš zrozumu so „zženštilým“ mužom, ktorý jej však ujde už vprvú noc.

„Zženštilý“ Antonino prekvapivo ujde ksvojej matke, ktorú spoločnosť tak nakazí nenávisťou voči inakosti, že by syna najradšej zniesla zo sveta. Veď ho na svet priviedla, môže ho zo sveta aj zniesť (ako jej dokonca radí suseda), on si predsa nezaslúži žiť aona by sa tak očistila; už by nebola matkou zvrhlíka, opäť by znej bola pani Matilde.

Životy postáv sa postupne prepájajú,protagonisti sa navzájom spoznávajú azačínajú chápať svoje odlišnosti. Keď Cristóstomo musí počúvať ďalších rybárov, „počestných mužov“, ako sa zabávajú na účet Antonina,vymýšľajú si tie najhoršie nechutnosti aprirovnávajú ho kvybájeným morským príšerám, pomyslí si: „Človek nikdy nie je vymyslený. Ztejto pravdy treba vychádzať aak už pre nič iné, aspoň zo slušnosti alebo počestnosti rozprávať oAntoninovi pravdivo, bez nezmyselných predsudkov anevymýšľať si historky, ktoré ohlupujú...“ (107)

Prostý rybár Crisóstomo sa javí celkovo ako veľmi múdry človek spevnou integritou, preto neprekvapí autorovo priznanie: „Zámerne som zneho urobil priam rozprávkového hrdinu. Svojho psa som pomenoval Crisóstomo, aby som aj ja mal vživote niekoho takého,“ vraví vrozhovore sprekladateľkou vzávere knihy.

Vývoj postáv audalostí prináša zmenu klepšiemu aspoň vmikrokozme hlavných hrdinov. Spoločne nachádzajú šťastie, lásku, rodinu. Aneumárajú sa ani si nevyčítajú, čím všetkým museli prejsť, kým sa dostali až sem. „Na utrpenie, na ktorom sme vystavali šťastie, treba spomínať sláskou.“ (str. 152)

„Odmalička túžim liečiť svet iľudí, pomáhať,“ vyznáva sa autor atúto svoju túžbu úspešne pretavil aj do románu Syn tisícich otcov. Vďaka prekladu Lenky Cinkovej sa kslovenskému čitateľstvu dostáva vcelej svojej poetickej kráse a naliehavosti, pretože prekladateľka sa nezľakla ani hrubších výrazov a ohavnosti, ktorá nevyhnutne číha vpríbehoch oľudských odlišnostiach.