��������

Bratislava, Kalligram 2011
Preklad Renáta Deáková

Na slovenský knižný veľtrh vstúpila Jedna žena. Zmyselne a s provokujúcou, miestami až nepríjemne detailnou telesnosťou, no stále hodná milovania. V 97 fragmentoch sa autorský rozprávač, jeden z najvýznamnejších európskych (maďarských) spisovateľov v súčasnosti zamýšľa nad čarom i úzkosťou spolužitia muža a ženy. „Hrôza spoločne stráveného času? Spolu sme vandrovali, poľovali, pásli stáda, holdovali rovnakým bohom. Hrôza poznania? Hľa, ešte i moje mlčania pozná! Možno dokonca o mne sníva...alebo ja o nej... Načo tá blízkosť?“ (s.16) Nová kniha Pétra Esterházyho nie je o konkrétnej žene. Pomenúva situácie a ako on sám dodáva, bez ambície filozofovať alebo psychologizovať nad konaním aktérov vzťahu. Autor hľadá odpovede na otázku, prečo muž a žena ostávajú v celoživotnom zväzku i napriek nastupujúcej a neskôr ubíjajúcej všednosti, neutíchajúceho zhonu, telesného odcudzenia, nenávisti? A čo je to vlastne nenávisť? Je nutné chápať ju ako zápornú emóciu, keď láska a nenávisť nejestvujú bez toho druhého? Péter Esterházy píše otvorene, bez obalu, na ktorý sme zvyknutí. Azda i preto môže byť Jedna žena pre niektorých nestráviteľná. Téma telesnosti vie byť nepríjemná, keď sa nehovorí o dokonalom tele proklamovanom dnešnými masovokomunikačnými prostriedkami. Práve naopak. Dívame sa naň zblízka, až tak veľmi, že sa dotýkame spotenej ženskej kože, cítime jej dych pri milovaní a vidíme všetky nedokonalosti. „Je samé sadlo, ako Američanka, americká proletárka v Disneylande, tie bývajú takto rozkysnuté, ako kredenc, ako hroch.“ Napriek tomu je tu a autorský rozprávač ju miluje i preto, „...že táto krása je živá, vrtká, nevypočítateľná, neskrotná(...)“ (s.69) Esterházyho žena. Prirodzená, dnes ukrytá pred očami, aby nenarúšala konvencie, raz miluje, inokedy nenávidí, raz ju milujú, inokedy nenávidia. Dievčatá, ženy, matky, milenky. Je ťažké hovoriť o tajomstve celoživotného vzťahu muža a ženy, ak ho ponímame so všetkým, čo k nemu patrí. Telesnosť nevynímajúc. A keď už Esterházy píše o tele, musí vidieť aj jeho pominuteľnosť. Autor nehovorí o kráse, ale o subjektivite krásy. Jedna žena môže byť silná fajčiarka, môže mať žlté prsty a neholiť si podpazušie, no napriek tomu muž nechce, aby odišla. Dokonca sa opustenia bojí. Každý z 97 fragmentov sa dá čítať osve, ale zároveň aj ako ucelený príbeh každodennosti. Zvodne krásne alebo škaredé, monogamné i promiskuitné, oddané i poddajné ženy, a či vlastne iba jedna, sú odvážnym, atypickým vyznaním lásky muža. Stojí za to si knihu prečítať (a povzniesť sa nad niekoľko vulgarizmov a necudností, najmä ak ich nechápeme prvoplánovo).