ղľáԾ
Katarína Kucbelová vstúpila do literatúry civilne anestetickou, postštrukturalisticky organicky stlanou poéziou, ktorej (postojovo amorfná) subjektka sa vzbierkach ٳá (2003) aŠǰ (2006) – aj rodovo podnetne – vyhýbala jednoznačnému uchopeniu reality. Od Malého veľkého mesta (2008) sa vjej textoch začal priamejšie ozývať angažovanejší (najskôr urbánnymi, neskôr i prírodnými motívmi nesený) tón, ktorý sa vdiele Vie, čo urobí (2013) rozozvučal prostredníctvom ekologicky aj spoločensko-kriticky ráznych a významovo priehľadnejších (naďalej však mnohoznačných) básní. Vnajnovšej knihe sa autorka vrátila kskladobnému (stíšenejšiemu,decentnejšiemu) charakteru ranej tvorby (vosvetlých bodoch aj kvtedajšej semiotickej komplexnosti a poetologickej sile náznaku), no už (napriek častým otázkam a i voluntárne zapájanýmambivalenciám) s vyhraneným svetonázorom, ktorý (hrdinka) medzitým nadobudla a ktorý vyústil nielen do metamoderne funkčných, melancholicko odosobnených výbojov oscilujúcich na hrane zvnútornenej irónie, ktorá nevzbudzuje úsmev, skôr súhlasne horizontálne, emocionálne oslobodzujúce pokývanie hlavou, no aj do (paradoxne minimalistického) balastu a (nie vždy parafrázovaného) poučovania.
Kniha sa začína sľubnými zábermi oka kamery
Tentoraz však tie zábery nezabezpečujú odstup, čo platí aj pre zapojenie (už nie scudzujúcej, ale korešpondujúcej) performancie: „spieva oosamelosti / nepochopení / prázdnote, zániku jej sveta“. Sprostredkúva invenčné obrazy, ktoré sú významovo nabité anapriek jasným indíciám k presahom recepčne otvorené: „tesne pred nami premočený konár / padol na auto / preliačenie na kapote / ihneď začalo združovať / kvapky (...) krehké ihličnaté spojenectvo“. Zároveň sa už tu vyskytuje krkolomná pasáž, ktorá avizuje hodnotovú vratkosť zbierky: „z tela vykĺzla váha / ako vrýchlosti / zostáva však na mieste“ (v 14. oddiele je podobný jav podaný elegantne; veršom by navzdory zjavnej kompozičnej precíznosti pomohla prísnejšia redakcia). Od 3. textu sa významový objektív zužuje na (dovtedy plodne tušený) angažovaný (environmentálny) plán, ktorého spracovanie nedosahuje tvarovú údernosť amnohovrstevnosť Kucbelovej predošlej tvorby.
Najpresvedčivejšia je autorka tam, kde (kolektívna) subjektka (vedma, preživšia) tiesnivú (nielen aktuálnu) realitu nerámcuje – akokoľvek pravdivými – frázami, ale ju (telesne) zakúša a svedectvo prenáša na čitateľky/ov. Knihu je možné analyzovať vkontexte prvých zbierok, cez okruhy ako kompulzívne (seba)preciťovanie, snehovo upokojujúce, ľadovo zraňujúce rozpúšťanie identity, vymazávanie (historickej) pamäti, najužšie je však spätá stou predošlou – vnorená do (etickým) smogom a spoločenským alibizmom znečistených vôd klimatickej hrozby asňou (v rovine príčin aj následkov) previazaných (nad)individuálnych problémov. Naše osudy sú nimi natoľko zanesené, že by ich odčlenenie bolo nevierohodné, resp. práve ony sa podieľajú na masovej existenciálnej úzkosti. Cez zhovievavú interpretačnú prizmu (veršového obkresľovania mimotextovej reality) môžeme legitimizovať aj (čítaj: nielen v knihe) obťažujúco opakované (ružičkovsky strihané) motivačné mantry („nech sa vám darí dobre / nech vás napĺňa pokoj amier“), ktoré súzvučia smanažérsko-reklamnou komunikáciou, prítomnou už aj vautorkinej staršej tvorbe, o. i. ako poukaz na naoktrojovaný charakter životov. Spovedaným korešpondujú anglické výrazy ako ironické mementá globalizovanej, inakosť pohlcujúcej (symbolickej) moci (kapitálu), vo výsledku však pôsobia rovnako kontraproduktívne až moralizátorsky ako odkazy na konzumeristickýhedonizmus: „koľko sezón už musí trvať táto zima? / oh, ages / prosím? / veky // keď chceme leto, cestujeme“. Verše sú vtakých prípadoch nechceným parodickým stelesnením toho, čomu sa autorka dlhodobo (vydarene napríklad v 4. časti) vysmieva. Akokoľvek vítam vzdanie sa postmoderne relativizujúceho riedenia odsúdeniahodných civilizačných súčiastok, tobôž vpoézii oceňujem skôr (pokojne nahnevanými podrážkami rozdupanú) kľukatejšiu ak zložitosti reality priľnutejšiu cestu než tú strmo mentorskú: „kam by sme ešte išli? / kde sme ešte neboli? // nemusíte sa cítiť zviazaní naším spôsobom života / feel free“. Nepotešia ani polopatizmy (38. časť) či redundancie: „nechceme dopadnúť ako vločky // na hladine“ (posledný verš priamočiaro odkazuje na iskrivý záver 2. oddielu; intratextové komunikovanie je inak skôr obohacujúce).
Zbierke neprospieva dátum vydania
Nakoľko sme roky danými témami (právom avlastne stále málo) zahlcovaní/é, ich (aj umelecky) x-té spracovanie adekvátne nerezonuje, ateda dielo Vieš, čo urobí vyznieva lepšie aj pre jeho načasovanie. Mimochodom, I. Laučík, ktorého si autorka zvolila ako jedno zmott, sa pri čítaní asociuje nielen cez príbuzné motívy, ale práve aj ako vizionársky, konštruktívne hermetickejší akomplexnejší negatív. Kniha evokuje aj texty M. Talla (časopriestorová, subjektová aj náladová roztrieštenosť), D. Moravčíkovej (najmä 8. časť), M. Ferenčuhovej (veľkolepé metonymie), ale aj S. Salmely ainých. Ako som naznačil, priebežne v nej nachádzame poeticky intenzívne miesta, na aké sme uKucbelovej zvyknutí/é („pohojdávame sa / kývame hlavami // je to vetrom?“), aj celé texty („stojíš pred žiarou / podídeš bližšie / nahmatáš prekážku / odhadneš to na sadrokartón / rozbehneš sa / aprerazíš ho“, pozri aj 29. časť), nohoci prevyšuje značnú časť našej produkcie, po toľkých rokoch čakania je sklamaním (ako próza Č辱).
Katarína Kucbelová: kbielej
Kordíky: Skalná ruža 2022
