ղľáԾ
Wojciech Kuczok
Hnoj
Bratislava, Belimex 2005
Preklad Marianna Mináriková
Mladý prozaik Wojciech Kuczok (1972) dostal roku 2004 za román Hnoj najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu é a stal sa jej najmladším laureátom, čo signalizuje, že vpoľskej literatúre sa završuje akási generačná výmena stráží. Ak príslušníkov Kuczokovej generácie donedávna kritika označovala za „mladých vĺčikov“, dravých apriebojných, teraz je jasné, že sú to už zdatní vlci, sktorými treba veľmi vážne rátať. Práve vsúvislosti snimi anajmä sKučokom, ktorý pred Hnojom vydal dve poviedkové knihy Počuté poviedky (1999), Kostlivky (2002) ajeden zväzok poézie, sa začína hovoriť otzv. „novom realizme“. Po dosť dlhom období nadvlády experimentálnych, neveľmi transparentných ačitateľsky príťažlivých postupov prinášajú títo autori osviežujúce nóvum. Nový realizmus sa výrazne odlišuje od „starého“ realizmu 19. storočia, či od „malého realizmu“ populárneho vPoľsku všesťdesiatych rokoch 20. storočia (jeho obdobou bola unás „poézia všedného dňa“), nehovoriac už o socialistickom realizme. Kuczok sa totiž nezrieka výdobytkov modernej prózy (aj nerealistickej!), nájdeme tu výrazné hyperboly, štylizácie, voľné kombinácie rozličných prvkov reality, ba aj vizionárstvo apohrávanie sa smetaforami, často dosť odvážnymi.
Hnoj je vlastne história jednej meštiansko-inteligentskej rodiny zistého sliezskeho baníckeho mesta, rodiny určite netypickej, ale odrážajúcej mnohé historické fakty i psychologicko-sociologické pravdy. Vtej rodine je veľa zla, násilia, sadistickej krutosti, veľa pýchy ipokrytectva. Žije akoby vsebe, ale zároveň aj vkonflikte so svetom okolo nej, so svetom sliezskych baníkov, proletárov aj lumpenproletárov. Vtroch častiach – Predtým, Vtedy aPotom – ukazuje autor jej patológiu,postupný rozklad anakoniec priam apokalyptický zánik, akúsi implóziu do žumpy sveta. Pravdaže, táto rodinná história sa dá – azrejme aj má – čítať aj ako symbolická história spoločnosti za posledných päťdesiat rokov sjej čoraz očividnejším zahnívaním, degradáciou aponižovaním človeka, s„opľúvaním“ všetkých hodnôt aj ľudí, čo ich vyznávajú – ale aj sjej nevyhnutným koncom.
Vcentrálnej časti dominuje obraz násilia na malom dieťati, synovi starého K., ktorého otec kruto týra aj psychicky gniavi, vprvej je akási prehistória všetkých rodinných nerestí, vtretej čosi ako zaslúžený trest. Ale nie je to moralizovanie, autor nesúdi, ani sa neusiluje vzbudzovať súcit, len ukazuje, niekedy až pridrsne, priam naturalisticky, to, očom sa vslušných rodinách nehovorí.
Ale zhľadiska čitateľa je vari dôležitejšie niečo iné – to, ako otom všetkom autor rozpráva, jeho naratívna verva, virtuózna práca sjazykom, využívanie jeho rozmanitých možností a vrstiev, od stretu nárečových živlov sbežným jazykom, až po hry so slovom, sjeho mnohými významami apremenlivým fungovaním, čo všetko sa začleňuje do harmonického, pútavého, sarkastického až satirického textu. Táto uštipačná, dakedy krutá demýtologizácia meštianskej rodiny avlastne celej spoločnosti pôsobí očistne ainšpiratívne, lebo je to kus dobrej literatúry aškola slobodného rozmýšľania očloveku asvete. Treba sa vydavateľstvu Belimex poďakovať, že nám túto pozoruhodnú knižku sprístupnilo.
Jozef Marušiak
