��������

Svet Malého života bol v zásade bezčasový a apolitický, jeho realita bola zúžená na mikrokozmos vzťahov medzi priateľmi, partnermi a rodinou a na bolestivé vyrovnanie sa s osobnými traumami. Ak bude čitateľské publikum očakávať román v rovnakom duchu, z knihy Do raja môže zostať prekvapené. Yanagihara tentoraz rozširuje svoj záber a ponúka ambiciózne zobrazenie života v Amerike naprieč tromi odlišnými epochami, pričom osudy jej postáv sú previazané s politickými udalosťami a niekedy ich aj priamo formujú.

Román sa skladá z troch častí. Prvá a posledná by mohli existovať aj ako samostatné diela. Úvodná časť sa odohráva v alternatívnom New Yorku na sklonku 19. storočia, v tzv. Slobodných štátoch amerických, kde sú (na rozdiel od juhu a Kalifornie) legalizované manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Yanagihara neobjasňuje historické pozadie tohto vývoja a okrem tejto jedinej zmeny zostáva svet jej alternatívnej Ameriky v zásade verný skutočnej minulosti. V Slobodných štátoch tak naďalej pretrváva rasová segregácia aj tradičné dohodnuté sobáše medzi bohatými newyorskými rodinami. Autorka sa úplne vyhýba tematike rodových vzťahov a ženy v jej diele zostávajú len okrajovými postavami. Hoci im priznáva istú mieru spoločenskej rovnocennosti – z náznakov je jasné, že môžu študovať aj pracovať, ich perspektíva však ostáva v príbehu neviditeľná. Yanagiharu totiž zaujíma predovšetkým mužský svet a špecificky osudy gayov, čo je, zdá sa, už konštantou jej tvorby.

Prvá, historická časť románu stojí na tradičnej romantickej zápletke: hlavný protagonista odmieta dohodnutý sobáš so spoločensky rovnocenným partnerom, pretože sa zamiluje do chudobného učiteľa hudby. Ocitá sa pred večnou dilemou: nasledovať hlas srdca, no zaplatiť za to stratou rodiny, majetku a životného komfortu, alebo potlačiť vlastné city a podriadiť sa konvenciám, ktoré mu zabezpečia stabilitu a spoločenské uznanie. Yanagihara tu spája motívy viktoriánskeho románu s queer tematikou, no otázkou zostáva, či tento toľkokrát spracovaný konflikt dokáže zaujať len vďaka modernej aktualizácii rodu protagonistov milostného trojuholníka. Navyše, keďže autorka necháva dilemu hlavnej postavy bez jasného rozuzlenia, príbeh nemusí uspokojiť ani čitateľov a čitateľky očakávajúcich klasický romantický príbeh.

Druhá časť románu predstavuje jeho najslabší článok. Nefungovala by ako samostatná novela a rovnako nedáva zmysel ani v rámci kompozície diela. Dej sa posúva do obdobia 50. až 80. rokov 20. storočia, pričom bez akéhokoľvek vysvetlenia sa ocitáme v historicky vernej Amerike, takej, akú poznáme. Hlavnou témou tejto časti je pripojenie Havaja ako 51. štátu a osudy potomkov havajskej kráľovskej rodiny. Tento námet by sám osebe mohol byť základom pre fascinujúci historický román, no namiesto prepracovaného príbehu sa Yanagihara opäť sústreďuje na spoločensko-triedne transgresívny milostný príbeh, tentoraz medzi nástupcom na havajský trón Davidom a chudobnou polosirotou Edwardom. Ich vzťah však neprináša do románu nič nové ani tematicky obohacujúce, navyše sa opäť končí bez akéhokoľvek rozuzlenia. V tejto časti však už naozaj na každej jednej strane rozsiahleho románu cítiť, akoby nevedel, čo chce povedať a ktorým smerom sa ubrať.

Posledná a zároveň najrozsiahlejšia časť románu sa odohráva v dystopickej Amerike druhej polovice 21. storočia. Práve tu je najciteľnejší vplyv obdobia, v ktorom Yanagihara knihu písala. Nespočetné karantény počas pandémie covidu-19 a atmosféra strachu z nebezpečného vírusu sa premietli do vízie budúcnosti, v ktorej sa podobné pandémie cyklicky opakujú každých niekoľko rokov, čo vedie k postupnému okliešťovaniu občianskych práv. Medzi mnohými represívnymi opatreniami sa ocitá aj zrušenie manželstiev osôb rovnakého pohlavia.

Hlavnou postavou tejto časti je Charles, špičkový vedec havajského pôvodu žijúci v New Yorku, ktorý sa podieľa na vytváraní internačných táborov pre nakazených. Jeho účasť na budovaní opresívneho režimu je však podaná len hmlisto, bez hlbšej analýzy jeho motivácií či morálnych dilem. Charles je jediným opatrovníkom svojej vnučky Charlie. (Yanagiharina obmedzená kreativita pri výbere mien môže byť mätúca, keďže niektoré postavy majú podobné alebo identické mená. Pravdepodobne to malo slúžiť ako symbolické prepojenie medzi jednotlivými, inak nesúrodými časťami románu, no v konečnom dôsledku to skôr narúša orientáciu v príbehu a spôsobuje zmätok.)

Vnučka Charlie prežije jednu z ničivých pandémií, ktorá postihuje predovšetkým deti, vďaka tomu, že jej starý otec má prístup k experimentálnemu lieku. Tento liek jej však treba podávať vo vysokých dávkach, čoho následkom sa u nej (tu prichádza nepochybne najproblematickejší moment románu) rozvinie autizmus.

Yanagihara písala svoj román v období, keď svet zápasil s pandémiou a zároveň čelil vlnám dezinformácií o vakcinácii vrátane nepodložených fám, že vakcíny spôsobujú poruchy autistického spektra. Napriek tomu sa rozhodla použiť práve tento naratív ako základ jednej z ústredných zápletiek. Hoci slovo autizmus v texte nikdy priamo neodznelo, opis Charlienho správania pôsobí ako výpočet symptómov z diagnostickej príručky detského psychológa. Zarážajúce pritom je, že v tejto budúcnosti zostáva jej stav nepochopený, ako keby pojem autizmu úplne zmizol z kolektívneho vedomia. Kam sa podeli znalosti o neurodiverzite? A kam zmizli samotní neurodivergentní ľudia? Yanagihara opäť necháva tieto otázky visieť vo vzduchu bez snahy o vysvetlenie.

V tretej časti románu sa objavujú aj konšpiračné teórie o pandémiách, pričom niektoré pasáže pôsobia, akoby boli doslova prevzaté z facebookových statusov. Yanagihara ich však nijako hlbšie neanalyzuje, ani k nim nezaujíma jasné stanovisko, čím ostávajú v texte ako povrchné, neukotvené fragmenty. Dystopická Amerika, ktorú vykresľuje, navyše nepôsobí ako originálna vízia, ale skôr ako zmes známych dystopických románov bez výraznejšej invencie. Niektoré scény dokonca hraničia so zrejme neúmyselnou paródiou žánru.

Ústrednou zápletkou poslednej časti je rozhodnutie, pred ktorým stojí Charlie: má opustiť autoritárske USA a vydať sa na nebezpečnú cestu do slobodnej Británie, alebo zostať v krajine, kde jej v podstate nič nehrozí, žije relatívne pohodlný a zabezpečený život, no je zbavená základných slobôd: nemôže cestovať, čítať knihy, používať internet či televíziu. Čitatelia, ktorí si už prešli dvoma predchádzajúcimi časťami, však môžu správne tušiť, že aj táto dilema zostane bez rozuzlenia. Po takmer 800 stranách zdĺhavých opisov každodenných činností svojich postáv Yanagihara opäť odmieta poskytnúť publiku akúkoľvek katarziu. Namiesto toho zostáva len pocit frustrácie a otázka, či tento román vôbec mal čo povedať alebo len blúdil v kruhu vlastných ambícií.