��������

Ak by sme postavy Maika Klingenberga a Andreja Čichačova (alias Č����a) poznali z tínedžerského seriálu, patrili by do kategórie čudákov. Jeden je nudný a takmer prehliadnuteľný a druhý, naopak, vzbudzuje pozornosť svojím nonkonformným zjavom i správaním. Rozprávač príbehu Maik si zúfa, pretože sa považuje za outsidera, ktorý nemá žiadnych kamarátov. Ako hovorí, je „bohatý, zbabelý, bezbranný“ (s. 62). Hoci jeho rodičia vlastnia obrovský dom s bazénom, ich manželstvo je v kríze. Matka je alkoholička a otec jej zahýba s kolegyňou. O Maika priveľký záujem neprejavujú a on sa cíti osamelo. Keď raz v slohovej práci pravdivo opíše opilecké príhody svojej mamy a jej pobyt na skrášľovacej farme (odvykačke), vyslúži si hnev učiteľa a od triedy prezývku Psycho.

Nový spolužiak, Rus Č����, ktorý pochádza z problémovej rodiny a vystriedal už mnoho škôl, sedáva v lavici opitý, do školy chodí oblečený ako asociál, no z ostatných si nič nerobí. Bez politickej korektnosti ho spolužiaci pre jeho šikmé oči nazývajú Mongolom či „rusáckym degešom“. Snaží sa skamarátiť s Maikom, ktorý jeho záujem spočiatku odmieta, pretože je nešťastný zo svojej jednostrannej lásky k spolužiačke Tatjane Cosicovej.

Autor až s akousi romantickou dojemnosťou vykreslil citlivé vnútro dospievajúcich chlapcov, ktorí chcú byť „veľkí“, ale majú v sebe ešte mnoho z naivného a sladkého detského vnímania. Znepokojujúce sú Maikove emočné výkyvy, ktoré nenápadne upozorňujú na duševné trápenie mladistvých. „Šmaril som náradie do kvetín, zvalil sa na posteľ a kričal. Prvý deň prázdnin a ja som bol zrelý do blázinca,“ (s. 68) zúri Maik, následne roztrhá kresbu, ktorú chcel darovať Tatjane k narodeninám, a rozplače sa. Keď jeho otec s frajerkou odídu na dva týždne z domu a nechajú ho samého, pokračuje: „Zabuchol som dvere, zavrel oči a minútu som tam ticho stál. Potom som sa hodil na kachličky a rozplakal sa.“ (s. 72)

Našťastie pre čitateľov a čitateľky, nezostávame v depresívnom myšlienkovom kolotoči mierne zakomplexovaného tínedžera, ale spolu s Č����om a Maikom sa vydávame na šialenú jazdu. Ako sami hovoria, vyrážajú na dovolenku „ako normálni ľudia“. Uháňajú po nemeckých poľných cestách a kopcoch, bláznivo kľučkujú po diaľniciach a stretávajú najrôznejších ľudí. Isu, dievča zbierajúce odpadky na smetisku, starého muža, ktorý po nich strieľa z pušky, pohostinnú alternatívnu rodinu či ženu, ktorá Č����ovi nešťastnou náhodou zlomí nohu hasiacim prístrojom. Táto cesta do tajomnej Diery v skutočnosti nemá cieľ, je však absolútne transformačná a prinášajúca životu zmysel, radosť i hĺbku. Maik hodnotí prázdniny ako najlepšie leto svojho života, a to napriek dopravnej nehode a zraneniam či následnému súdu. „Otec ma odmalička učil, že svet je zlý. A ľudia tiež. Nikomu never, nechoď s cudzími ľuďmi. (...) Možnože je to pravda a deväťdesiatdeväť percent ľudí je zlých. Ale zvláštne na tom je, že na našej ceste sme s Č����om stretli výlučne to jedno percento ľudí, ktorí boli presný opak,“ uvažuje (s. 203).

Vďaka uvoľnenému a bezprostrednému Č����ovi sa Maik učí byť spontánnejší, naberá schopnosť vynájsť sa, získava odvahu konfrontovať sa s inými ľuďmi. Okrem nosnej témy priateľstva sa kniha dotýka aj prvých lások či sexuálnej identity. Je plná vtipných momentov i absurdne komického humoru. Napriek reálne hroziacemu nebezpečenstvu v podobe havárie sa pozornosť sústreďuje na vykreslenie túžby zažiť niečo výnimočné. Súčasťou toho sú nové priateľstvá, veľa zábavy aj ochoty prekračovať hranice očakávaní či vlastných predstáv. Román tak mladým ľuďom až s utopickým optimizmom ukazuje, ako byť otvorenejší voči vonkajším podnetom a dopriať si trochu nespútanosti a pochabosti namiesto cyklenia sa v bezútešnosti. Takýto radostný a nezviazaný prístup k životu by niekedy pristal i dospelým.