Dajte mi pokoj, chcem p铆sa钮,

hovorí Karl Ove Knausgård, autor, rozpráva膷 i ústredná postava autobiografickej prózy nazvanej Môj boj 2 na strane tristoosemdesiat. K napísaniu tejto state som sa dostal zrejme preto, lebo som sa kdesi verejne priznal, 啪e po pre膷ítaní prvej 膷asti Knausgårdovho diela sa teším na jej pokra膷ovanie, dodávam ešte rýchlo, nech sa mô啪eme venova钮 knihe a jej autorovi.
 
Áno, to inak nejde. Autora od jeho diela oddeli钮 nemo啪no. A ob膷as by sa to 膷itate木ovi 啪iadalo. Mo啪no aj 膷astejšie, ne啪 ob膷as. Vlastne mi od samého za膷iatku liezol na nervy. Uf艌ukaný, na seba zameraný, nedotklivý, neurotický – Karl Ove Knausgård. Zoznámte sa. Nudil ma, roz膷u木oval, ob膷as som bol v pokušení mierne ním poh艜da钮, no 膷íta钮 som neprestával.

„Opíšeš cestu na záchod na dvadsiatich stranách a 木udia si to kúpia, dokonca sa rozcítia,“ vy膷íta trojjedinému Karlovi Ovemu jeho literárny aj skuto膷ný priate木 Geir. A nazýva to talentom. Na strane stosedemnás钮. Na stranách osemdesiatjeden a啪 osemdesiattri autor reportuje o ceste z antikvariátu do bytu. Tak podrobne, 啪e aj 膷lovek s vyslovene podpriemernou vizuálnou predstavivos钮ou si pod木a nej doká啪e urobi钮 slušnú situa膷nú mapu Štokholmu. A to všetko v atmosfére, ktorú korunuje rozpráva膷ov dialóg s matkou jeho detí, ktorého jadrom je konštatovanie, 啪e ni膷 nové, ni膷 zvláštne, ni膷 pozoruhodné sa cestou domov nestalo.
 
Kde je tu frontová línia?
Ako je mo啪né, 啪e takéto písanie má tak ve木a nadšených 膷itate木ov? V pä钮miliónovom Nórsku sa z tejto šes钮dielnej série predalo štyristopä钮desiattisíc výtla膷kov. A to nie je ani detektívka. V našich kon膷inách takto písali hádam iba Sándor Márai, Bo啪ena Slan膷íková Timrava a Ján Rozner. Takto porazenecky. Takto elegantne. Takto chápavo, no zlomyse木ne. Lebo to je ten hlavný pocit, ktorý v 膷loveku 膷ítajúcom knihu s bojovou tematikou v názve ostáva. A pritom sa tam na prvý poh木ad naozaj ni膷 nedeje. 膶akanie, pochybnosti, nedostatok vôle. Dobre. Ale kde je tu zápas? Kde je frontová línia? Všade a nikde. Kto sú protivníci? Ka啪dý a nikto. Aký 啪ivot 啪ije protagonista? Ako ho vidí rozpráva膷? Prejs钮 cez cestu je fuška. Objedna钮 si kávu, pre istotu v啪dy v inej kaviarni, lebo 膷o keby sa mu 膷ašní膷ka prihovorila, je vysi木ujúca operácia. Zrozumite木ne a ú膷inne vysvetli钮 susede, 啪e jej hlasné púš钮anie hudby uprostred noci je vyslovene ob钮a啪ujúce, je heroizmus za hranicami jeho predstavivosti.

„Môj hrubý mu啪ský hlas znel v zbore jasných 啪enských hlasov ako nádor,“ konštatuje otecko na materskej dovolenke, ke膹 sumarizuje svoje skúsenosti z cvi膷enia s de钮mi. Stále hovoríme o tom istom 膷loveku. Uvedomuje si, 啪e rovnoprávnos钮 je rozumná a spravodlivá vo木ba, ale celé jeho vnútro sa proti tomu búri. A jediná cesta, ktorá je pre艌ho východiskom z banálne vyznievajúcich skúšok odhodlania 啪i钮 plnohodnotný a zaujímavý 啪ivot, je cesta do seba. Do vlastného vnútra. Sám k sebe sa správa rovnako nezaujato a od钮a啪ito ako ku ktorémuko木vek objektu, na ktorý mu padne autorský zrak. Aby vzápätí priniesol reflexiu narodenia vlastného die钮a钮a s takou neokázalou a autentickou nehou, a啪 to dojíma v tom najrýdzejšom slova zmysle. Bez sentimentu, bez prázdneho pátosu.

Neviem, aké je skóre v tom Knausgårdovom boji. Naozaj neviem, s kým bojuje viac – so svetom, alebo so sebou? So svojou prirodzenos钮ou, alebo so svojím sofistikovaným snobstvom? A mo啪no nebojuje proti nim, ale za nich. Za nás. Za ten vyprázdnený a unudený svet plný pseudo木udí zaoberajúcich sa len samými sebou. Ni膷, 啪iadne ve木ké výzvy, 啪iadny skuto膷ný heroizmus zo膷i-vo膷i existenciálnym výzvam. Pozva钮 priate木ov na ve膷eru, ma钮 pekný byt na dobrej adrese, tému na konverzáciu, nech si nepripadá trápne. Opi钮 sa a prostorekos钮ou si nenarobi钮 nových nepriate木ov. To sú výzvy mávajúce na rozpráva膷a z horizontu jeho dní. To aj ja som taký egoistický niktoš? Som, musí 膷itate木 pripusti钮.
 
Ke膹 je 膷ítanie prácou
Platnos钮 a ú膷innos钮 Knausgårdovho písania je pre m艌a ukotvená práve v blízkosti jeho uva啪ovania. Vo vzácnej dôslednosti. Ke膹 ho nie膷o zaujme, naozaj sa tomu venuje a啪 dovtedy, kým tému nevy钮a啪í dôsledne. A 膷itate木ovi dopraje aj pocit, 啪e sa nebojí by钮 trebárs – hlúpy. Nie, nesmejte sa. By钮 hlúpy vedome je nesmierne 钮a啪ké. Ale spisovate木 Karl Ove aj to zvládne. Odvá啪ne sa pustí do jeden a pol stranového rozboru Dostojevského a pred hystériou, sálajúcou z tej ve木kej témy, ho zachráni a啪 otázka trojro膷nej dcéry: „Kam si ma to zobral?“ Za膷ítaný ju v ko膷iari tla膷il ktorýmsi štokholmským parkom. Vzápätí pridáva zamyslenie sa nad tým, na akú neprimerane ur膷ujúcu pozíciu sa v dnešnej spolo膷nosti dostalo die钮a.

Úprimne povedané, 膷ítanie kníh, ako je Môj boj, je práca. Radostná práca. Lebo zmysluplná. Neznášam rozhlasových moderátorov, ktorí u啪 od stredy púš钮ajú do éteru falošný optimizmus postavený na tom, 啪e u啪 bude dobre, lebo sa blí啪i víkend. Zmysel 木udského 啪ivota, spolu s Knausgårdom, vidím v práci, nie v zábave. A zdôraz艌ujem to na tomto mieste preto, lebo to je ten hlavný dôvod, kvôli ktorému Knausgårdovu autobiografickú sériu budem zrejme 膷íta钮 a啪 do konca, teda a啪 po šestku. Nechajte ma písa钮, napísal Knausgård. Nechajte ma 膷íta钮, dodávam ja.
 
Silvester Lavrík