ղľáԾ
Heinz Bude: Spoločnosť strachu
Krásno nad Kysucou : Absynt-Kalligram, 2019
„Bez druhých neexistuje žiadne ja, bez nejednoznačnosti žiadna identita, bez zúfalstva žiadna nádej, bez konca žiaden začiatok. Amedzitým je strach,“ tvrdí nemecký sociológ Heinz Bude vo svojej knihe Spoločnosť strachu, ktorú pod značkou Kalligram prináša vydavateľstvo Absynt.
Bude na stránkach tejto skice pripomína čitateľovi, že strach je jedným zposledných princípov, na ktorom sa dokážeme zhodnúť, keďže nepozná sociálne hranice. Strach je výrazom toho, čím spoločnosť žije, je mentálnou realitou nás všetkých. Možno si ho vypestovať zbudúcnosti aj minulosti, ale tiež zkrokov, ktoré podnikáme práve teraz. Jednostaj nad nami visia obavy zterorizmu, vojny, z ekonomickej krízy či straty vlastného komfortu azdroja obživy. Ale aj úplne bežný strach ztoho, že neobstojíme vkonkurencii, že naše schopnosti nie sú postačujúce, že naše vystupovanie nie je adekvátne aže napokon prídeme osvoj sociálny status.
Vúvode knihy nás teda autor oboznamuje sfaktom, že žijeme vspoločnosti strachu. Upriamuje pozornosť na konštantný strach zvlastného zlyhania, ktorý dáva do súvislosti s charakterom človeka riadeným zvonka. Myslí tým skutočnosť, že jednotlivec väčšmi kladie dôraz na vonkajšie vplyvy astáva sa závislým na hodnotení okolia. Tento zdroj sociálneho „tlaku“ ho vedie knasledovaniu trendov apopulárnych názorov, len aby sa nestal obeťou vylúčenia. Svoje negatívne pocity napokon rozmanitými spôsobmi potláča aprehlušuje. Podľa autora tento strach nedokáže utíšiť ani láska apokračuje vo svojich úvahách analýzou partnerských arodičovských vzťahov. Venuje sa otázke strachu zo slobody astraty ontologickej istoty, ktorú hľadáme vo vzájomnej medziľudskej závislosti.
Ustráchaná povaha sa zároveň viaže aj na okruh problémov sociálnej mobility, teda presunu zjednej spoločenskej vrstvy do druhej, ktorý implikuje celú škálu úzkostí. Človek navyše vsúčasnosti čelí norme, ktorá oceňuje predovšetkým víťazov. Kandidáti bojujúci omiesta našpici sú pod permanentným stresom avýkon je oslavovaný ruka vruke svýsledkami meradiel životného štýlu isebaprezentácie. Schopnosti ani vzdelanie teda úspech nezaručujú, výberové procesy sú náročnou súťažou apošmyknutie striehne na každom kroku. Bude však pripomína, že so strachom zápasia nielen ašpiranti na víťazov. Pracuje smyšlienkou tzv. resentimentu, ktorý menej úspešných jedincov obracia späť do starých časov, konzervujúc pocit krivdy. Tí, ktorí utŕžia porážku sú tak odkázaní na rebelantstvo proti systému, čo im zahatal cestu kuplatneniu. Sú vzajatí potlačovaného hnevu apomsty voči víťazom.
Autor sa následne podrobnejšie zaoberá statusovou panikou strednej triedy, ktorá je aj navzdory sociálnym istotám akomfortu prinajmenšom znepokojená zpredstavy ohrozenia získanej, zdedenej alebo domnelej spoločenskej pozície. Rozoberá vzťah relatívnej privilegovanosti azraniteľnosti plynúcej z neistoty výhod, ktoré prinášajú platové podmienky apostavenie. Na druhej strane upriamuje pozornosť na celkom iný druh strachu, ktorému sú vystavení ľudia snízkym príjmom. Bude tu ukazuje problematiku starosti okaždodenné prežitie, ale aj bitky ouznanie na spodných sociálnych priečkach.
Obzvlášť zaujímavé sú autorove myšlienky vzťahujúce sa kúzkosti zo zdanlivo nekonečnej ponuky možností, ako aj znutnosti voľby. Avšak JA sa cíti zároveň preťažené rozmanitými nárokmi, ktoré sprevádzajú tlak na akúsi všeobecnú optimalizáciu. Človek si akoby kladie za povinnosť realizovať svoj osobnostný potenciál vo všetkých oblastiach. Vzamestnaní aj vrodinnom živote prekračovať hranice, byť flexibilný akreatívny, optimálne zlúčiť kariéru srodičovstvom. Všetky tieto populárne a povznášajúce odporúčania sa však môžu razom preklopiť do akéhosi existenčného vypätia ipochybností. Bude tak čitateľa privádza kzamysleniu, či toto všetko nie je náhodou iba odďaľovaním rizika, ktoré prináša potreba zvoliť si jedno alebo druhé.
Strach zvlastných mnohorakých možností Budeho myšlienkovú reťaz posúva vkonečnom dôsledku až kstrachu zvlády nikoho. Inými slovami autor odkazuje na obavy z pôsobenia samoregulačných mechanizmov, ktoré sa rodia zrozhodnutí nás všetkých. Procesy, na ktoré sa spoliehame, teda vpodstate neriadi nikto. Vneposlednom rade nás táto situácia vrhá do rozkolu, ktorý vsúčasnosti rezonuje najväčšmi, asíce do rozkolu medzi argumentáciou aemóciami.
Budeho skica oparalyzujúcom strachu tak ponúka čitateľovi vcelku trefný pohľad na možné príčiny aktuálnych spoločenských fenoménov. Keďže sa však Bude zaujíma predovšetkým onemecké sociálno-ekonomické reálie, slovenskému čitateľovi môžu byť niektoré pasáže vzdialenejšie. Autorov štýl je však pútavý apodmanivý, hoci ide oprevažne akademický text, predpokladajúci učitateľa určitú znalosť sociologickej terminológie. Bude tiež cituje viacero iných autorov acelkovo dielo funguje skôr ako sondáž do problematiky. Hoci autor niekde naznačuje aj možné východiská, kniha neposkytuje nijaké komplexné riešenia ani návody, ako sa so spoločnosťou strachu vysporiadať. Napriek tomu však určite stojí za prečítanie, pretože vrhá svetlo na hlbšie arozsiahlejšie mechanizmy spoločenských zmien, ktoré zakúšame.
