ղľáԾ
Nespochybniteľným faktom je, že Vražedné psyché je jedným znajpočúvanejších anajpopulárnejších podcastov na Slovensku. Ak ste nepočuli ani jeden diel „vražedka“, určite ste už oňom niečo zachytili, a ak ste oňom nevedeli do tejto chvíle, teraz sa to už určite zmení.
Vpodcaste (pravdepodobne budúci právnik) Richard Mažonas diskutoval sjeho starým otcom, sexuológom, súdnym znalcom aklinickým psychiatrom Svetozárom Drobom opsychológii zločincov, vrahov, sexuálnych deviantov (to všetko sprevádzalo beletrizované pásmo rozprávačov sprostredkujúce samotný priebeh zločinov). Ale to iste viete, ak nie, nemáte začo.
Na motíve podcastu
Vražedné psyché expanduje mimo podcastových hudobných aplikácií do sveta stolných hier akníhkupectiev. հž: červené na čiernobielom je komiks, ktorý zastrešuje internetový portál Interez. Na motíve podcastu preň napísal scenár novinár Pavel Knapko, ktorý už vminulosti pracoval na nejakých tých komiksoch či poviedkach. Prvýkrát sa kširšiemu publiku dostáva sväčším „textom“. Grafickú podobu հžDZ dala talentovaná ilustrátorka Kamila Kuricová, ktorá pracovala aj na komikse Tomáša Kriššáka ovojne na Ukrajine s názvom Kira. Zdá sa, že tvorcovia sú si istí komerčným úspechom komiksu bez ohľadu na jeho (ne)kvality, lebo kniha sa končí cliffhangerom.
Komiks sa skladá zpiatich poviedok – prerozprávanie kriminálnych prípadov tematizujúcich toxické vzťahy. To celé rámcuje rovina, vktorej Mažonas sDrobom zbierajú materiály anahrávajú podcast. Poviedky prepojuje motív fanúšika – stalkera, ktorý tvorivej dvojici necháva vkaždej epizóde malé prekvapenie.
հž je miernym sklamaním hlavne po scenáristickej stránke. Knapko je zručný rozprávač a vtandeme sKuricovou tvoria atmosférické rozprávanie zamerané na detail. Autorská dvojica vytvára zručné prechody medzi jednotlivými komiksovými sekvenciami a dialógy nikde nedrhnú. Ide tu otechnicky dobre napísaný kúsok. Ak už mám nejaký problém, tak jedine sobsahom. Prípady prítomné vknihe sú vpodstate recyklátom už odvysielaných epizód. Fanúšik podcastu sa tak stretne spríbehmi, ktoré už počul, len vskrátenej forme. Grafické znázornenie mi sedí, len ako čitateľ som čakal, že komiksový formát Vražedného psyché prinesie aj nové príbehy, ktoré neboli spracované v audiu. Či už preto, že neboli dostatočne dlhé, boli príliš grafické alebo im zvuk jednoducho nesedel tak ako písané slovo aobraz. Miesto toho čítam to, čo som už počul. Niekto by mohol namietať, že sa tu vlastne stretávam sadaptáciou,mohol som to teda očakávať a mal by som sa zamerať na naratívne zmeny, ktoré tento proces priniesol. Dobre. Skúsme to ztohto konca.
Recyklácia povedaného
Na jednej strane prípady vkomiksovej podobe pôsobia svižnejšie než v audioformáte, obraz nahradil pásmo rozprávačov. Čitateľ tak ostáva len so samotným priebehom apríbehom zločinu skomentárom Drobu aMažonasa. Nič nové síce nepovedia, štylizácia komiksu zväzuje fantáziu. Na druhej strane, grafická podoba dopĺňa vždy nejaké zaujímavé detaily alebo pracuje snovým prístupom krozprávaniu. Knapko sa navyše snaží každý príbeh obohatiť o niečo nové – fabulácia vypĺňajúca medzery, zmeny rozprávača či rozdielne žánrové prvky počnúc detektívkou cez psychologický triler až k hororu, ktoré variujú komiks. Každá poviedka má tak aspoň jeden zaujímavý moment a osobitý nádych.
V tomto smere by som rád vyzdvihol poviedky Muž, na ktorého sa malo zabudnúť, Vagón číslo 76040 a Chovali si na prsiach hada. Práve kvôli týmto poviedkam nie som veľmi ochotný prijať hru na adaptáciu. Príbehy sú síce tie isté (zpodcastu), ale ich interpretácia je iná. Isté obohatenie sa tu teda nájde, ale je skôr na úrovni naratívu než tematiky. Napriek tomu sa neviem zbaviť dojmu, že recyklovať už raz povedané bolo vtomto prípade zbytočné. Nezachraňuje to ani rámcujúci príbeh stalkera ako snaha tematizovať parasociálny vzťah tvorcov podcastu sich fanúšikmi či zobraziť možný problém spojený so subkultúrou obdivujúcou skutočné zločiny. Čo priťahuje ľudí ktakémuto obsahu? Ak obdivujú násilie, nie sú ho sami schopní? Toto sú otázky, ktoré si môžeme klásť pri akomkoľvek médiu zobrazujúcom násilie (niekoľkokrát to spravil aj samotný podcast, kniha problém odbije pár vetami).
Tisíc fanúšikov ťa potľapká po pleci, potrasie ti rukou, ale ten tisíci prvý ti pošle mŕtve zviera. Je síce pravda, že ľudia sú rôzni, ale podkopáva to možnú váhu príbehu, lebo nosný konflikt knihy vpodstate zľahčuje. Inak povedané, Knapko si je vedomý zaujímavejších tém, ktoré táto metatextová rovina ponúka, ohĺbku však nejde. Aspoň zatiaľ, lebo je možné, že vpokračovaní sato rozbehne.
Znesiteľnejšie apríšerne zároveň
Ešte sa pristavím pri kresbe. Kuricovej štýl je zaujímavý, no asi príliš jednoduchý. Niektoré sekvencie boli vdôsledku absencie výraznejších rámov okienok zmätočné. Zjednodušenie viedlo ktomu, že postavy sa niekedy na seba podobali aja som si nebol istý, či je to zámer alebo obmedzený rozsah dizajnu charakterov ilustrátorky. Ale práve jednoduchá, takmer až detská kresba vkontraste snásilím, ktoré zobrazuje, vytvára zvláštnu, takmer snovú atmosféru, vktorej aj ten najohavnejší čin pôsobí znesiteľnejšie apríšerne zároveň. Kuricová totiž zobrazuje len to najnevyhnutnejšie, nezaťažuje sazbytočnými detailmi ana jej priamočiary štýl si čitateľ rýchlo zvykne. Tam, kde nestačí jej kresba, si vypomôže prácou sfarbami: červenou, čiernou abielou. Tón knihy je teda bezchybný, vyvoláva ťaživú a temnú atmosféru. Ak ste niekedy čítali Sin City Franka Millera, viete si predstaviť, ako približne հž pôsobí. Zároveň je vňom niečo osobité, typické pre ilustrátorov bývalého východného bloku, takže po tejto stránke komiks nepôsobí ako napodobenina. Určite je tu priestor na zlepšenie, ale vzásade na nej nie je nič výrazne zlé. Toto by som asi mohol napísať ocelej knihe.
Vnajhorších hĺbkach ľudského psyché
Komiks հž je technicky dobre stvárnený. Nie je na ňom vzásade nič zlé, čo by vyslovene odrádzalo (až na vyššie spomenutú recykláciu príbehov). Napriek ťaživým obrazom atémam je to vpodstate nenáročné žánrové čítanie, ktoré poteší aj sviatočného čitateľa komiksov. Možno som otupený viac ako stovkou dielov podcastu alebo som mal zle nastavené očakávania. Dúfal som, že kniha sa mi zatne pod kožu, že vnej bude niečo, čo bude rezať hlboko až ku kosti, vyvolá znechutenie, mrazenie, temnú fascináciu ľudským zlom. Tam, kde ma limitovala vlastná predstavivosť pri počúvaní podcastu, ma grafická stránka knihy dotlačí na hranu. Koniec koncov, Mažonas sDrobom sa prehrabovali vnajhorších hĺbkach ľudského psyché. Nestalo sa tak, viním ztoho knihu, ktorej autori si zvolili bezpečnú cestu. Nie zlú, len neprekvapivú. Úspech zaručene bude mať a dúfam, že vmožnom pokračovaní sa tvorcovia odrhnú zreťaze.
