ղľáԾ
Eva Maliti Fraňová: Opríjemných pocitoch
Bratislava: Slovart, 2021
Slovenská prozaička Eva Maliti Fraňová vydala nový román Opríjemných pocitoch. Zpodnázvu sa dozvieme, že ide oPríbeh rozpamätávania. Vdiele sa „rozpamätáva“ na historické súvislosti, ktoré predchádzali našej súčasnosti, a je jej zásluhou, že takto podnecuje čitateľa, aby rozmýšľal ohistorickej kontinuite. Dej románu sa totiž viaže ku kaštieľu vBudmericiach (hoci sa odohráva aj na iných miestach), ktorý sa často vníma len ako bývalé účelové zariadenie pre slovenských spisovateľov a na jeho dávnejšie dejiny akoby sa už zabudlo. Málokto vie hoci aj o tom, že tu vzačiatkoch druhej svetovej vojny niekoľko rokov prežila významná francúzska spisovateľka Louise de Vilmorin (1902 – 1969), ktorá je v próze ústrednou postavou. Spisovateľkin pohľad cudzinky sa stal pre Evu Maliti Fraňovú východiskom pre rozprávanie oobyvateľoch kaštieľa,o Slovensku tých čias, o živote, aký sa žil.
Citlivá intelektuálka je tu vcentre diania spolu so svojím partnerom, neskôr manželom, grófom Pavlom Pálffym (1890 – 1968) z hornouhorského rodu Pálffyovcov. Iste aj jeho zásluhou vníma Slovensko nie ako niečo pre seba exotické (vzmysle menej vyspelé), ale partnersky, so všetkou dôstojnosťou a láskou, ako súčasť európskeho sveta. Ktomu viedlo aj prostredie šľachty, ktoré vtedy prepájalo Európu. Spolužitie ľúbostného páru bolo spočiatku plné príjemných pocitov, pričom Louise vbudmerickom kaštieli tvorila, napísala básne aromán. Postupne však na nich stále väčšmi doliehali nepriaznivésignály nastupujúcej vojny.
Svoje postavy autorka vykreslila veľmi živo, čitateľ sa stáva svedkom ich myslenia, konania, vášne i vzďaľovania sa. Prekvapí civilný spôsob rozprávania oaristokratoch, ktorí v tomčase už prichádzali o svoju výlučnosť (po vzniku prvej republiky šľachtici stratili výsady). Práve tieto spoločenské zmeny aich odraz v správaní sa ľudí Maliti Fraňová vystihla sveľkým citom pre minulú dobu. Ofrancúzskej spisovateľke ajej pobyte v Budmericiach vedela zniekoľkých ohlasov vnašej tlači,ale na to, aby prenikla do témy, musela preskúmať veľa materiálu získaného v zahraničí. „Oliterárnych kvalitách Louise de Vilmorinovej svedčí fakt, že sa knej francúzska kultúra vracia idnes – napríklad odbornými biografiami čiveľkou jubilejnou výstavou vroku 2019,“ konštatuje.
Natíska sa otázka, ako román prijmú Francúzi. Nebude im prekážať takéto prisvojenie si „ich“ Vilmorinovej? Aké sú vlastne práva spisovateľa, ktorý píše beletrizovaný príbehvychádzajúci zfaktov, vo vzťahu k stvárňovanej románovej postave? Autorka sa opierala opramenné štúdium: „Boli tu opísané aj konkrétne situácie, skutky, reakcie, názory a vôbec množstvo detailov, no takisto vyznania citového zafarbenia zo strany oboch zúčastnených, Vilmorinovej i Pálffyho.“
Pútavá próza ponúka aj niečo navyše. Text umocňujú filozofické citácie, kapitoly rámcujú úvahy francúzskeho osvietenca L.-J. Lévesqueho de Pouilly zdiela Teória príjemných pocitov: „Jeho kniha, ktorá skutočne kedysi bývala vpálffyovskej knižnici na Červenom kameni, mi poskytla nielen názov románu, ale zakomponovala som do textu aj mikropríbeho požičaní knihy, rozohraný medzi dvomi rivalmi.Ideu tohto filozofa oumení byť šťastný som si pozmenila na tému práva človeka na šťastie. Vzávere románu však naznačujem, že je to naozaj len teória (hoci krásna), keďže životné či dejinné okolnosti nás neraz o toto právo oberú.“
Silným motívom je pohľad tejto Európanky na prejavy presadzujúceho sa fašizmu unás aviných európskych krajinách. Videnie tohto obdobia očami Vilmorinovej umožnilo našej prozaičke nasadiť na uvedené udalosti inú optiku, než keď si ich hodnotíme sami. Do deja zapojila postavu Grétky, ktorá sa sVilmorinovou spriatelí,potom musí nosiť žltú hviezdu. Má predobraz vskutočnosti alebo je to symbol? „Pohľadústrednej postavy, ktorá je cudzinkou, logicky viedol ktomu, aby bolo slovenské prostredie ukázané aj viných než domácich súvislostiach. Videnie európskeho kontextu pri zobrazení čias, keď sa rozpútavala druhá svetová vojna, mi pripadá pre objektívnu reflexiu dôležitý. Mnohé zdejinných udalostí som si musela nanovo naštudovať, premyslieť, veď interpretácie sa dnes rôznia aobčas vzniká dojem, akoby sa pri vojnovej histórii zabúdalo na to, že fakty sú nepodplatiteľné. A Grétka Sonnefeldová bola reálna postava, dcéra miestneho veľkostatkára, ktorý srodinou býval vsusedstve budmerického kaštieľa. Jej osud je smutný, tragický, zahynula vkoncentračnom tábore, hoci boli pokusy zachrániť ju, očom som sa dozvedela od posledných pamätníkov vBudmericiach. Tento motív pomoci ohrozenému židovskému obyvateľstvu, v ktorej sa aktívne angažoval aj Pavol Pálffy, svedčí omimoriadnej odvahe aušľachtilosti, o pravom humanizme,“ hovorí autorka.
Vrománe sa fakty kombinujú sjej rozpamätávaním, rekonštrukciou, ktorá prerastá do románovej fikcie. O pripravovaní sa na napísanie diela isamotnom písaní Maliti Fraňová hovorí, že bolo práve orozpamätávaní, vyhrabávaní takmer zabudnutej histórie: „Veď osudy tunajších šľachtických rodov v20. storočí dlho neboli príťažlivou témou. A udalosti spojené s vývojom krajiny po roku 1918 učitelia dejepisu skôr preleteli. Ďalším momentom sú nie vždy jasné výklady okolností druhej svetovej vojny. Musela som čítať, selektovať... Rozpamätávať sa.“
Hoci u nás ešte stále akoby prežíva „triedny prístup“ kšľachte, vktorom sa však tají poddanská úcta (či jednoducho zakomplexovanosť), vtexte Evy Maliti Fraňovej nič také nenájdeme. Máme pred sebou sympatický, sebavedomý asvieži príbeh. Vďaka tomu je kniha Opríjemných pocitoch nielen príjemným čítaním, ale aj príjemným spôsobom získavania nových poznatkov.
