��������

Vzťahy medzi matkami a dcérami bývajú často komplikované. V tomto prípade by to bol však eufemizmus. Rozprávačkina dcéra Lea sa rozhodla, že už viac nechce byť dcérou svojej matky a odstrihla ju zo svojho života. Román sa začína scénou, v ktorej rozprávačka Joela pozoruje cez okná domu na predmestí holandského Groningenu svoje už školopovinné vnučky. Je to prvý raz, čo ich vidí. Neodváži sa zaklopať a vracia sa späť do Izraela bez toho, aby sa dcéra dozvedela o jej návšteve. 

Následne sa spolu s Joelou retrospektívne presúvame do obdobia Leinho narodenia a sledujeme príbeh matky a dcéry od útleho detstva až po stredoškolské roky. Narodenie dieťaťa diametrálne zmení život asi každej žene, ale v Joelinom prípade to je ešte silnejšie: „Čo som vôbec v živote robila, kým sa mi narodila dcéra? Chcela som naznačiť, že si nič nepamätám, všetko mám vymazané, znovu som sa narodila spolu s týmto dievčatkom.“ (s. 17); „Naozaj ma zaujímali iba Meir a Lea. Nechodila som po večeroch von s kolegyňami zo štúdia, a keď mi zavolali priateľky zo štúdií na Becaleli, ignorovala som ich. Zabudla som aj na priateľky z detstva.“ (s. 51) Rozprávačka približuje svoju fascináciu malou dcérkou. Popisuje napríklad to, ako ovoniavala jej mastné vlásky, ranný dych či dupačky, než ich strčila do práčky: „Bolo to zaľúbenie, zaľúbila som sa. Chcela som pred všetkými vykričať svoju lásku k Lei a zároveň mi na nikom nezáležalo.“ (s. 17) 

Čitateľ začne veľmi skoro cítiť, že na Joelinom vzťahu k dcére je niečo nezdravé. Manžel Meir zohráva v jej rozprávaní len treťoradú úlohu, takmer nič sa o ňom ani o ich vzťahu nedozvieme. Ako keby bola skutočnou romantickou dvojicou Joela a Lea (ako to niekoľko rokov po Meirovej smrti okomentuje jeho brat Jochaj). Joela bola radšej, keď Meir z pracovných dôvodov nemohol ísť na rodinnú dovolenku a mohla vycestovať len s Leou: „Keď sme boli iba my dve, Lea a ja, jedna druhú sme zrkadlili celkom presne. Nikto sa nemiešal a nevyrušoval.“ (s. 103) Toxicita takéhoto vzťahu Hila Blum zachytáva veľmi znepokojujúcim spôsobom – matka si jej väčšinu času nie je vedomá, no čitateľ ju číta medzi riadkami (aj priamo z riadkov) a jeho hrôza sa stupňuje. 

Joela sa snaží vyrovnať s tým, že jej milovaná dcéra predstiera, ako cestuje po svete a hľadá samu seba, zatiaľ čo v skutočnosti sa usadila v Holandsku a založila si vlastnú rodinu, od ktorej drží svoju matku čo najďalej. Zamýšľa sa nad tým, prečo k tomu došlo a čím sa previnila, že si niečo také zaslúžila. S obľubou si nahovára, že Lea je jednoducho komplikovaná, je ťažké sa v nej vyznať, hoci má pravdu rovno pred očami. Vybavuje si rôzne knihy o vzťahu matiek a dcér, ktoré v priebehu života prečítala, a vzťahuje ich k svojej situácii. Tieto odkazy sú zaujímavými tipmi na ďalšie čítanie. (Ak ich čitateľ ešte nečítal, narážky na ne mu sťažujú pochopiť významy, o ktoré by mohli Blumovej román obohacovať, pretože autorka z nich príliš málo prezradí.) Čitateľ však môže byť sklamaný aj v opačnom prípade – ak napríklad pozná Munroovej poviedku Mlčanie, zamrzí ho, že v porovnaní so situáciou jej protagonistky Juliet je Joelina vina jednoznačná. Munroovej sa podarilo položiť otázku a nechať ju otvorenú (Môže byť za určitých okolností správne odrezať zo svojho života vlastnú matku a nechať ju trpieť?). Blum na ňu však jasne odpovedá. Joelinu vinu dokonca zaklincuje záverečným odhalením jej konkrétneho neodpustiteľného previnenia, ktorým dcére spôsobila vážnu psychickú ujmu a ktoré ospravedlňuje Leino ďalšie počínanie. 

Román Ako milovať svoju dcéru je zaujímavou psychologickou štúdiou o posadnutosti a toxicite vo vzťahoch aj napriek tomu, že si autorka neodpustila jednoznačné morálne odsúdenia. Vydarený a umelecky presvedčivý je aj obraz vzťahu medzi Joelou a jej matkou – ich láska nie je taká vášnivá a absolútna a jej prejavy sú jemnejšie a ťažšie interpretovateľné ako v prípade Joely a Ley. V kombinácii sú však obe podoby cenným príspevkom k téme materinskej lásky.