��������

Medzi zbierkami je časový rozstup piatich rokov, no možno vnímať mnohé ich podobnosti, ako sú slovné hračky či homonymné rýmy („Do čiernej diery / S hlavou na káre / Tá rozkoš ako na kare“, s. 50, „Ako zázrakom / ocitol som sa / v ríši zázrakov / nie však za zrkadlom / ale za zrakom / kam žiadne oko / nedovidí“, s. 87). Očividné sú aj odlišnosti oboch zbierok: motivický repertoár zameraný na všednosť a inventár predmetov (stôl, posteľ, televízor, električka) zo zbierky Krutohory sa ocitá v protiklade ku koketovaniu s mystikou a k ohmatávaniu podôb nábožnosti v zbierke Maranatha. Oscilovanie medzi duchovným a svetským je Mitanovou večnou témou; okrem názvu zbierky Maranatha, ktorý možno preložiť ako zvolanie „Príď, pane náš!“, to dokladajú aj názvy románov Návrat Krista (1999) a Zjavenie (2005). Zbierka Maranatha v roku 1996 vyšla s autorovým menom vo verzii Dušan Krist Mitana. Túto zmenu vysvetlil odkazom na meno svojej manželky Evy Kristovej aj referenciou na Ježiša Krista.

Základným rozdielom od zbierky Krutohory je teda moment väčšieho obrátenia sa lyrického subjektu do seba v zbierke Maranatha, keď introspekcia naberá duchovný rozmer. Nie práve podarená štylizácia lyrického subjektu z prvej zbierky („Ani túlaví psi / moji jediní noční / súpútnici“, s. 18) sa transformuje do jeho predstavenia v podobe toho, ktorý sa modlí aj za ostatných, za otázky, ktoré oni nevedia ani sformulovať. V poslednej básni zbierky nadpísanej iba tromi hviezdičkami sa subjekt obracia k pronominu „Ty“: „Modlitba zmení / Teba / a Ty / v súznení / s Ním / upevníš zem“ (s. 105), čo možno vnímať ako vyjadrenie toho, že duchovno v Mitanovom poňatí je reprezentované aj vierou v človeka a jeho schopnosti.

Základným obsahovo-formálnym prvkom vyjadrenia lyrického subjektu je veršový presah, ktorý obom zbierkam dodáva potrebnú dynamiku dokonca v oveľa väčšej miere ako napríklad silene pôsobiace rozkladanie slov na hlásky umiestnené do diagonály naprieč veršami. Toto je jeden z prvkov básnického rukopisu, ktorý zrejme fungoval v čase prvého vydania textov, ale dnes už na čitateľa nezaúčinkuje dojmom invencie, skôr artificiálnosti. Za najpozoruhodnejšie časti oboch zbierok možno označiť vypointované miniatúry, akou je báseň ������á�����: „Nerozumiem / tvojej básni / povedala / To je dobre / povedal / To je dobre // Konečne si ju / pochopila“ (s. 29) a takisto dlhšie básne príbehového charakteru, napríklad Smrť tigra, pričom tie sú vystavané okolo bizarnej, expresívne podanej situácie.

U Mitanu sme z prozaických textov zvyknutí na to, že je expresívny vtedy, keď to textu naozaj pristane, vie si to skrátka ustriehnuť, a tak je to aj v jeho básňach. Čo sa v poézii ustriehnuť nie vždy podarilo, to je miera patetickosti, predovšetkým pokiaľ ide o tému lásky a vnútorného prežívania subjektu: „Čím väčší / plameň / tým viac / popola“ (s. 38), „čím hlbšia studňa / tým lepšie / vidno hviezdy“ (s. 42). Skúmanie miery a podôb štylizácie subjektu nás privádza k poznaniu, že Mitanova básnická tvorba je aj písaním o písaní, respektíve nepísaní, tematizáciou tvorivého procesu aj období tvorivých páuz. Proces písania sa stáva terapeutickým procesom, ide o formu vyrovnávania sa so skutočnosťou aj s vlastným bytím ich pomenovaním, zachytením pomocou slov: „Svojim bratom / stal som sa / cudzím / a kamarátom svojim / divadlom“ (s. 95). Exaltované vyjadrenia získavajú v kontexte terapeutického písania svoje objasnenie.

Napriek všetkým vyššie spomenutým výhradám k Mitanovým básňam je potrebné ich reedíciu privítať s ozajstným nadšením. Aj keď s priestorom pre kritiku, sú to texty, pri ktorých platí, že koľkokrát to vyjde, toľkokrát to bude dobre. Predsa len – pri autoroch formátu Mitana je aj patetickosť vítaná, keďže je kompenzovaná množstvom iných, naozaj brilantných autorských rozhodnutí.