��������

Názov diela výstižne predznamenáva východiskový motív, ktorý sa v istých obmenách a vzájomných súvislostiach objavuje naprieč celou knihou. V prvom pláne autor pracuje s denotatívnym významom záchranky, t. j. vozidlo záchrannej zdravotnej služby, resp. sanitka. Tento predpoklad potvrdzujú rámcujúce texty, úvodná poviedka 112 a najmä titulná poviedka ��á��������԰첹. V oboch sa objavuje identická postava záchranára a vytvárajú základný dejový oblúk – výjazd  za pacientom a jeho prevoz do nemocnice. V ostatných textoch sa takisto objavuje táto sanitka, ale iba okrajovo, ako mihnutie svetiel či zvuk sirén. Na základe toho možno usudzovať, že jednotlivé poviedky, hoci tematicky rôznorodé, sa odohrávajú v tom istom svete a v istej fáze deja dokonca na tom istom mieste (pozdĺž cesty sanitky) a v rovnakom čase (počas nočného výjazdu). Môžeme identifikovať aj viaceré migrujúce postavy medzi textami. Ich vzájomné kauzálne prepojené osudy vyúsťujú práve v závere do poviedky ��á��������԰첹. Aspekt intratextuality výrazne dotvára identitu knihy.

Sekundárny plán ��á��������԰�� rovnako súvisí so záchranou, pomocou, ale skôr v prenesenom význame. Protagonisti jednotlivých príbehov vždy trpia psychickými problémami vyplývajúcimi z osamelosti, ktorá má rôzne príčiny. Záchrana sa tu týka duševnej, resp. emocionálno-citovej oblasti. Postavy sú konfrontované so situáciami, v ktorých podstupujú skúšku psychickej odolnosti, hľadajú spôsoby, ako sa pred svojou samotou zachrániť. Môže to byť prekonávanie fóbie (����ó��), vyrovnávanie sa s traumatizujúcim zážitkom z detstva  (Vietnam), individuálny akt vzbury zamestnanca voči firme vyrábajúcej nefunkčné airbagy (Airbag), útek od nenaplneného života (Plexisklo), vdovec oplakávajúci smrť manželky (Za) či nefunkčnosť rodinných vzťahov a dlhodobé odcudzenie (��á��������԰첹).  Osamelosť a z nej vyplývajúci smútok sa stáva kľúčovou témou knihy. Zodpovedá tomu i štýl rozprávania. Dominuje vnútorný monológ v prvej osobe, sugestívne obnažujúci duševné stavy hrdinu. V istých momentoch naberajú texty charakter až lyrickej reflexívnosti. Často nepoznáme ani meno či vonkajšiu charakteristiku postavy (jej prežívanie je však vykreslené podrobne).

Vo vyrozprávaných príbehoch sa akcentuje aj téma neodvratnej pominuteľnosti človeka. Je to problematika s príznakom nadčasovosti, ktorá nachádza v literatúre konštantný ohlas. Autor však túto náročnú tému organicky zapracoval do svojho epického rámca. Protagonista poviedky �ʰ����ľ���� trpí obsesiou neustáleho plánovania svojho života. Snaží sa byť pripravený na všetky potenciálne situácie. Podstatná časť prózy je venovaná vykresleniu jeho vtieravých myšlienok: „Nie je čas strácať čas. Každý deň je plný povinností. Kolieska sa musia krútiť. Keby som teraz len tak zostal sedieť, úplne nečinne, neprestala by sa náhodou zemeguľa točiť okolo vlastnej osi?“ (s. 104) Jediná vec, na ktorú sa pripraviť nedokáže, je blížiaca sa smrť chorého otca. Hlavný hrdina sa o to síce neúspešne pokúša, predčasne organizuje pohreb či vybavuje nekrológ, hoci jeho otec stále žije. V tomto aspekte sa dosahuje dojem až absurdného konania protagonistu: „musím kvôli nemu zavolať do novín a zrušiť publikovanie oznamu o pohrebe, treba vybaviť toľko telefonátov, odvolať nekrológ, posunúť pohreb“ (s. 118). Pre svoju posadnutosť budúcnosťou nedokáže dostatočne doceniť všetko, čo mu ponúka jeho život v prítomnosti.

Podobné ladenie má aj titulná poviedka ��á��������԰첹. Dej sa zameriava na staršieho muža, ktorého po dlhoročnom manželstve opustila manželka. Problematický je aj jeho vzťah so synom, s ktorým už niekoľko rokov nekomunikuje. Svoju pasivitu v budovaní rodinných vzťahov ľutuje až na sklonku života v sanitke počas prevozu do nemocnice. Uvedomuje si, že zbytočne odkladal telefonát svojmu synovi a že ďalšiu príležitosť už nemusí dostať: „musím zavolať synovi, Matsovi, zistiť, ako sa má, musím tu pre teba byť, som predsa tvoj otec, preboha, zavolám ti, len ma z tohto dostaň, zavolám ti zajtra, z práce, z nemocnice, len ma z toho dostaň, len mi pomôž a zavolám ti, hneď zajtra, sľubujem.“ (s. 148)

Ideové vypointovanie takejto introspektívne koncipovanej knihy sa teda týka uvedomenia si či prehodnotenia životného postoja. Prózy implikujú potrebu odpútať sa od traumatizujúcej minulosti, resp. nenechať sa zväzovať neistou budúcnosťou a zároveň sa koncentrovať na to, čo môžeme pozitívne ovplyvniť v prítomnosti. Z istého uhla pohľadu sa kniha môže pre mnohých stať obraznou literárnou záchrankou.