��������

Ide o ľudsko-zvieracie vzťahy, úzke spojenia človeka s prírodou, prioritne na úrovni telesnosti, ba až živočíšnej pudovosti. Túto doteraz skrytú pudovú stránku človeka stavia Németh do absolútneho popredia. V každej básni ju preosieva tou istou schémou, tá však ústi do vždy iných naturalistických obrazov sexuálneho aktu človeka a zvieraťa. Ponúka sa tu otázka, či Németh predkladá vydarený experiment nastoľujúci množstvo zamyslení alebo len provokáciu pre provokáciu.

Od baktérie po medvedicu

Všetky básne zbierky nesú rovnaký názov Zvierací manžel. Sú vystavané podobným spôsobom, zachytávajú dlhšie časové obdobie vzťahu človeka a konkrétneho zvieraťa, verše však prislúchajú tomu-ktorému živočíšnemu správaniu. Na škále od baktérie po medvedicu subjekt zbierky, umiestnený opakovane do pozície manžela, podrobne analyzuje partnerské spolužitie po všetkých stránkach. Stáva sa životným partnerom medvedice, mečovky, veľryby, rypošice, krkavice, baktérie, slimačice a bocianice, pričom pri všetkých z vymenovaných vystupuje zo svojej pôvodnej ľudskej podoby a naplno prevezme správanie svojej partnerky. Počiatočný stret dvoch svetov sa teda sploští do jedného, kde hovoriaci subjekt úplne preberie cudzie návyky aj spôsob života a absolútne sa podvolí životu v prirodzenom prostredí zvieracej manželky.

Najexponovanejšou stránkou vzťahu je telesné prežívanie partnerov. To sa úplne prispôsobuje partnerke: kde pri akváriovej rybičke oplýva nehou, pri rypošici zase drsne a úzkostne zachytáva dotyky a vlastný diskomfort, na ktorý vo vzťahu naráža. Do popredia takýmto spôsobom vystupuje telesnosť. Naturalistické obrazy sprítomňujúce pudové ľudské konanie privádzajú čitateľa k uvažovaniu o cite ako takom, obnaženom až na kosť, ktorý je dotiahnutý do najjednoduchšej pudovej podoby.

Pudovosť vs. intelektuálnosť

Neznamená to však, že úplne vynecháva rozum, to ani náhodou; pri niekoľkých vzťahoch opakovane kalkuluje a šikovne manipuluje svoju zvieraciu partnerku, aby ju dostal tam, kde je to podľa jeho predstavy ideálne. Tendenčné vzťahové správanie doťahuje až do krajnosti, aplikuje úplné prispôsobenie sa partnerke, tolerantne necháva akváriovú mečovku striedať milencov a napokon jesť vlastné deti, svoje telo pod zemou odovzdáva rypošici, aby si s ním robila, čo sa jej zapáči. V opozícii voči pudovosti prichádza u Németha predsa aj to intelektuálne – najciteľnejšie je to azda v poslednej básni, ktorá zaznamenáva konkrétnu výbavu literatúry klasického vzdelania, kam subjekt zahŕňa autorov ako Albert Camus, Samuel Beckett, Platón, Dante. No čo sa napokon stane s knihami týchto autorov? Naprší na ne a rozpadnú sa. Živočíšnosť z tejto rovnice vychádza ako tá jediná úprimnosť, ktorá sa nijako nedá oklamať.

Pudovosť vs. vecnosť

Németh zároveň obratne pracuje s problematikou žánru. Texty sú poprepletané číselnými údajmi a vecnými informáciami zo života a špecifického fungovania zvierat. Obsahujú kde-tu pohodené informácie populárno-náučného, ba priam didaktizujúceho charakteru („Čo vôbec viem o vtákoch?“ (s. 42) – a vymenuje, čo vie), sformované v neosobných konštrukciách, ktoré do intenzívneho subjektivizovaného prežívania vkladajú kontrastný, takmer až neosobný rozmer. Pridlhá stavba viet, ktorá stupňuje naliehavosť intimity, je schladená pohodenou informáciou o nameranej intenzite veľrybieho orgazmu, presnou veľkosťou bežného rypoša či klasifikáciou živých organizmov. Intenzita pudovosti v protiklade k vecnosti odborných informácií dotvára experimentálny rámec zbierky ako takej, pôsobí únikovo ako myšlienkové odbehnutie od prehnane intenzívneho telesného prežívania.

To zvieracie hlboko v nás

Myšlienkový a formálny experiment balansuje na hranici poburujúcej senzácie a hlbokej úvahy o tom, ako málo, či napokon ako veľmi sa človek vzdialil od živočíšnej podstaty. Subjekt redukuje život na základné potreby – to je to zvieracie, čo je v nás hlboko ukryté, a vynáša to na povrch. Od ľudskej nadradenosti voči živočíšnemu svetu, o ktorej sú ľudia bežne presvedčení, sa prechádza k úplnému, submisívnemu podriadeniu sa zvieratám. Toto netradičné uchopenie polohy hovoriaceho v básni spolu s množstvom explicitných a naturalisticky vyobrazených scén môže pôsobiť ako provokatívna a znepokojujúca výpoveď o svete. Závisí len od toho, ako veľmi sme si vedomí vlastnej ľudskosti a ako veľmi ju považujeme za dominantnú. Tak, či onak, Zoltán Németh otvára množstvo vydarene položených otázok, na ktoré si každý musí odpovedať sám. Zbierka je síce experimentom, ale provokovať bude iba do takej miery, do akej to sám čitateľ dovolí.