ղľáԾ
Kvír fantazijné svety predstavujú druhý zborník krátkych príbehov knižnej edície Nomantinels, vychádzajúcej pod hlavičkami rovnomenného divadla magazínu QYS.
Ide o súbor druhovo i žánrovo rôznorodých textovod tradičnej poviedky cez esej, básne, scenár až po veľmi citlivú rozprávku ѾdzšٲԾ (Alexandra Salmela), ktorá naivným detským svetom osloví aj dospelého (dojímajúceho sa) čtateľa. Kniha tak myšlienky rozmanitosti spájané s queer ľuďmi artikuluje už na formálnej úrovni, čo ju pre mňa ako čtateľa robí príťažlivejšou. Zároveň vo mne vzbudzuje nesmelé predstavy, ako sa každým ďalším vydaním zborník rozširuje o nové žánre, napr. o regulárnu reportáž č vedeckú esej, ktoré by dosahovali aj kvalitatívne vyššiu úroveň.
Úvodný esejistický text Zuzky Jakúbkovej síce predkladá pútavé myšlienky o queer postavách vo fantastickej popkultúre, sú však instantné, nerozvinuté po čase sa menia na strohú enumeráciu pripomínajúcu článok v lifestylovom magazíne. Čítanie znepríjemňujú (naprieč celou knihou) aj redakčné nedostatky: „Frankensteinove monštrum“ (s. 20), „sa pozviechala zo zeme sadla si na zem“ (s. 121), „na konci večera, keď padol súmrak padol súmrak“ (s. 135)...
Texty sú prepojené aj na tematickej rovine, pomocou tém organicky spájaných s prežívaním queer ľudí; akcentujú otázky telesnosti identity. Tú postavy často hľadajú (Víla Sudička, Kozmické dieťa, Cez čaru, ale aj v Otrávenej čerešni č Schovaní-neschovaní, idem!). Práve ostatné dve poviedky sa venujú fundamentálnym témam v ich širokom ponímaní (dobro – zlo, život – smrť, láska – nenávisť), čo textom bráni rozvinúť ich umelecký potenciál a ostávajú tak na úrovni síce dobrého, no stále školáckeho písania. Prílišná abstrakcia nepomohla ani textu Sami Furmánek Kozmické dieťa. Druhý, omnoho vydarenejší autorkin text ǰáž je štylizovaný ako scenár televíznej reportáže z vidieka. Ak ho však čítame ako poviedku (a ja ho tak čítať chcem), jednoduchým, no dôvtipným spôsobom narúša formálne kategórie žánru pripomína Šklovského ozvláštnenie.
V prípadoch poviedok Queerstein Andreja Kuruca Ruka x telo Mareka Hudeca je zas akcentované nadobúdanie identity cez vonkajšie čnitele. Queerstein zobrazuje príbeh mladého lekára, ktorý svojho mŕtveho expartnera s pomocou kumpánstva ukradol z cintorína Sláviče údolie – ide o najdramatickejšiu krádež z cintorína v dejinách literatúry. Amália staršieho queerfóbneho strážnika objektu najprv zviedla následne mu bodla injekčnú striekačku s morfiom priamo do krku. Mŕtvolu potom oživil pomocou ľudských orgánov odcudzených z pitevne. Väčšina textu sa pohybuje na hranici estetickej únosnosti, autor ju však často a rád prekračuje: „Čo však čert nechcel, narástli mu ďalšie dva vtáky. Ale Herman bol v pohode. Takto mohol šukať troch twinkov naraz.“ (s. 80) Text chvíľami pripomína internetové erotické poviedky, od ktorých ich delí azda len absencia explicitných sexuálnych scén. Ako predohra k špecifickému kinky textovému pornu by však Queerstein obstál, atakujúc horné priečky kvality tohto žánru. Takéto uplatňovanie autorského štýlu považujem za zvlášť nešťastné, keďže metafora úzkej skupiny queer ľudí, prežívajúca vo svete, ktorý menšinám nepraje a je nútená pomáhať si aj v takej elementárnej veci, akou je zdravotná starostlivosť (transplantácie, mutácie zvyšujúce mizernú kvalitu života), by mohla naozaj pôsobivo odzrkadľovať komunitný život queer ľudí súčasnosti. Ten totiž neraz zahŕňa práve spoločné riešenie problémov so zamestnanosťou, bývaním č nedostupnou zdravotnou starostlivosťou. Motív ihly, zošívania spájania tak ostal absolútne nevyužitý.
A pritom so sexuálnymi motívmi telesnosťou sa dá narábať funkčne umelecky presvedčvo, čo potvrdzuje aj poviedka Hady, využívajúca obraz zvliekania sa z kože. Próza Cez čaru relativizáciou hraníc mesta otvára otázku hraníc identity s ňou súvisiacich potrieb jednotlivca, ktoré nie sú absolútne, naopak, prestupujú sa. To aj v kontexte poviedky Ruka x telo, otvorene tematizujúcej kyborgickú postavu, pripomína koncept kyborga americkej feministky biologičky Donny Haraway (A cyborg manifesto, 1985), ktorá vníma kyborga ako hybridnú identitu pripodobňuje ju k černej žene fluidne hľadajúcej svoje miesto na spodku negatívnych identít (žena, černoška).
Druhovo produktívnu ruptúru predstavuje cyklus básní Rozhranie Barbary Vojtašákovej, ktoré patria k esteticky umelecky najpresvedčvejším textom zbierky. Podobné tvrdenie by sa dalo použiť aj na sviežu poviedku Michala Beleja Je to iba ďalšia tranzícia, ktorý tému identity spracoval s jemu vlastnou hyperbolou, čím potvrdzuje, že aj k vážnym témam sa dá pristupovať s humorom, na čo si úplne nezvykla ani nemenšinová slovenská literatúra.
