ղľáԾ
Americký autor Paul Auster bol človek mnohých talentov. Písal prózu aj poéziu, prekladal zfrancúzštiny, písal filmové scenáre adokonca filmy aj režíroval. Navyše osobne načítal viaceré svoje prozaické diela ako audioknihy na skutočne profesionálnej úrovni.
Austerove beletristické tituly sa vyznačujú originálnym štýlom písania, vduchu postmoderny vnich kombinuje autobiografické črty sfikciou, odkazmi na vlastné diela alebo diela iných autorov, náhodami azáhadami či najrôznejšími (fiktívnymi) metatextami: jeho postavy čítajú knihy alebo píšu vlastné, prerozprávajú celé filmy apodobne. Postavy prechádzajú zknihy do knihy, mnohé majú vrodine niekoho spriezviskom Auster (aj matka protagonistu Baumgartnera sa za slobodna volala Austerová), vjeho diele sa dokonca objaví postava zknihy jeho prvej manželky, americkej poviedkarky Lydie Davisovej. Vytvára tak akýsi vlastný literárny vesmír prekvapivých súvislostí aprepojení.
Pamäti ameditácia o písaní
Ako spisovateľ debutoval vroku 1982 memoárovou prózou Vynález samoty, ktorú napísal vreakcii na náhlu otcovu smrť. Mal pocit, že keby oňom nenapísal, otcov život by zmizol spolu sním. Téma miznutia aosobnej straty sa vinie celým jeho dielom. Rovnako aj priehrštie ďalších tém, ktoré dokáže pokryť vrámci jednej knihy, veď aj Vynález samoty Encyclopeadia Britannica označuje za „pamäti osmrti jeho otca azároveň meditáciu opísaní“. Auster písal výlučne rukou či na písacom stroji ajeho asistentka všetko prepisovala do počítača. Ako sa vyjadril, „Klávesnice mi naháňajú strach. Pero je prvotnejší nástroj. Cítite, ako vám slová vychádzajú ztela apotom ich vtláčate do papiera. Písanie pre mňa vždy predstavovalo hmatovú skúsenosť. Je to telesný zážitok.“ Písaval šesť hodín denne, často sedem dní vtýždni.
Vslovenčine vyšli viaceré jeho diela. Sklené mesto vpreklade Jozefa Kota, prvá kniha zNewyorskej trilógie, ktorou vzdal hold detektívnemu žánru, no zaoberá sa vnej aj otázkami identity, jazyka či literatúry. Kniha ilúzií vpreklade Vladislava Gálisa, vktorej sa opäť venuje tragickej strate, zmiznutiu, procesu písania aprekladu. VGálisovom preklade vyšli aj Brooklynské frašky, Putovanie vskriptóriu, Sunset Park aďalšia autobiografická kniha Zimný denník. Toto spojenie autora aprekladateľa sa ukazuje ako veľmi vydarené: Austerov jazyk je bohatý ajeho vety je radosť čítať aj vslovenčine práve vďaka kvalitnému prekladu. Vladislav Gális sa vpodcaste Artfora o Baumgartnerovi vyjadril, že knihu, ktorú má prekladať, musí najprv pochopiť, urobiť si na ňu názor, počuť vsebe autorov hlas aten sa potom snaží sprostredkovať, čo len svedčí onanajvýš zodpovednom prístupe. Koniec koncov, sám autor bol aktívny prekladateľ aneraz sa tomuto umeniu venujú aj jeho postavy, napríklad vKnihe ilúzií sa nad ním protagonista zamýšľa, keď sa podujme preložiť Chateaubriandove pamäti: „Preklad je trochu ako prikladanie uhlia. Naberáte brikety ahádžete ich do pece. Každý kus je slovo akaždá plná lopata je ďalšia veta...“
Vdeväťdesiatych rokoch Paul Auster nachvíľu presunul svoju pozornosť od kníh ku kinematografii. Na základe svojej vianočnej poviedky zprostredia domovského Brooklynu napísal scenár k filmu Smoke a spolupracoval aj na réžii sWaynom Wangom. Ešte vtom istom roku 1995 vzniklo voľné pokračovanie Blue in the Face, ktoré nakrútili vpriebehu piatich dní zväčša zimprovizovaných scén shviezdnym obsadením.
Pôvodne poviedka
Teraz vyšla vslovenčine jeho posledná kniha, román Baumgartner. Zrejme naozaj posledná, keďže autor vo veku sedemdesiatsedem rokov tento rok zomrel. Do istej miery vnej so svojím typickým jemným humorom aprekvapivým koncom spracúva ťažké obdobie, ktoré prežíval, uvažuje nad starnutím, koreňmi (protagonista sa vyberie na Ukrajinu do mestečka, odkiaľ pochádzal jeho starý otec) astratou blízkych aj stratou zdravia (v posledných rokoch mu zomrela vnučka aj syn zprvého manželstva abola mu diagnostikovaná rakovina, ktorej napokon podľahol). Pôvodne knihu zamýšľal ako poviedku, keďže tejto forme sa takmer nevenoval apo skoro tisícstranovom románe 4321 (v roku 2017 nominovanom na Bookerovu cenu) aosemstostranovom životopise spisovateľa Stephena Crana mal chuť napísať niečo podstatne kratšie. Poviedku nazval ážďDZ abola ostarom pánovi, ktorý sedí doma acez okno pozoruje drozdy, ako vzáhrade vyťahujú zo zeme dážďovky. Obraz starca ho však neopúšťal, mal pocit, že mu táto postava chce povedať viac.
Vúvode románu spoznávame starého univerzitného profesora Baumgartnera vjedno ráno ako vystrihnuté znemej grotesky. Má zatelefonovať sestre, aby sa naňho zase nenaštvala, je ztoho nervózny a popáli sa na kastróliku, ktorý po raňajkách zabudol na zapnutom sporáku. Vždy keď zazvoní telefón aon sa chystá na sestrine výčitky, ozve sa na druhom konci linky niekto iný. Do toho zazvoní zvonček pri dverách a prichádza kuriérka sknihami, ktoré si objednal, hoci ich nepotrebuje – kupuje ich len preto, aby mohol vidieť kuriérku. Anapokon spadne zo schodov do pivnice, pretože keď potme zle stúpi, chytí sa zábradlia popálenou rukou. Keď sa pozviecha azistí, že nemá nič zlomené, odtacká sa do kuchyne, sadne si na stoličku apozoruje drozdy v záhrade...
Po tejto akčnej scéne môžeme nadobudnúť dojem, že nás čaká príbeh roztržitého starého intelektuála, ale ako sa vyjadril sám autor, už vkomickom úvode cítime, že „pod povrchom sa zakráda čosi temnejšie“. Arozhodne čosi intímnejšie a veľmi osobné. Baumgartner či Sy, ako ho volajú priatelia, si uvedomí, že nešťastný kastrólik si kúpil pred mnohými rokmi, keď prvýkrát zazrel Annu, svoju budúcu manželku, sktorou potom prežil takmer štyridsať šťastných rokov. Anna však pred desiatimi rokmi náhle zomrela – pri plávaní voceáne ju zmietla vlna. Sy je ztoho zdrvený, dokonca navštívi psychologičku. Podľa jej slov je omráčený, disociovaný a na otázku, či nemá výčitky svedomia, že Annu nezastavil, však odpovedá nanajvýš jasne: „Áno, ešte by žila, keby sa nebola vrátila do vody, ale nebolo by nám to spolu vydržalo vyše tridsať rokov, keby som robil také veci, že by som jej bránil vojsť do vody, kedykoľvek chcela. Život je nebezpečný, Marion, ahocikedy sa nám môže niečo stať. Viete to vy, viem to aj ja, vedia to všetci...“
Fascinovaný náhodami
Auster bol fascinovaný náhodami anáhlymi úmrtiami, nečudo, že sa táto téma objavila aj vjeho poslednom diele. Keď mal štrnásť rokov, v letnom tábore zabil blesk chlapca, ktorý stál rovno vedľa neho. Čosi také mladému človeku, presvedčenému onekonečnosti vlastného života, dramaticky zmení pohľad na svet adospelého autora to núti neustále sa zamýšľať nad vratkosťou nášho domnelého životného pohodlia.
Baumgartner sa za desať rokov nevyrovnal smanželkinou smrťou, jednoducho iba žije ďalej. Aďalej píše – oKirkegaardovi, ozáhade kolesa (auto ako človek, človek ako auto – satirická vízia ľudského života ako neobmedzeného premávania – tento nápad predstaví na ploche jednej strany tak pútavo, že už priam čakáme, kedy sa nám do rúk dostane výsledná kniha)... No vosudné ráno mu ešte pred pádom zo schodov zatelefonuje dcéra jeho gazdinej, aby mu oznámila, že mama nepríde, lebo otec si pri práci scirkulárkou odrezal dva prsty. Sy sa zrazu začne zaujímať osyndróm fantómovej končatiny, chýbajúcej časti, ktorú človek cíti, hoci ju už nemá. Vidí vnej metaforu „ľudského utrpenia astraty“. Pripadá si ako „ľudský pahýľ, poločlovek, čo stratil tú polovicu seba samého, ktorá zneho robila celok, aáno, chýbajúce končatiny sú stále tam astále bolia, bolia tak veľmi, až má niekedy pocit, akoby sa mu celé telo chystalo vznietiť avzápätí podľahnúť ohňu“. Fenomén premenuje na syndróm fantómovej osoby, pustí sa do rešeršovania apísania eseje, hoci nevie, či ju niekedy dokončí, no pomáha mu pochopiť zásadnú vec, ktorú desať rokov nechcel vidieť: „Žiť znamená cítiť bolesť, povedal si, ažiť vstrachu zbolesti znamená odmietať život.“
Žije sám auž desať rokov sa učí byť bez Anny. Odstrkuje ju azároveň sa jej drží. Odstraňuje jej veci azároveň zachováva jej pracovňu nedotknutú. Začne si románik srodinnou priateľkou, chce sa pohnúť ďalej, ale jeho snaha vyznieva nepresvedčivo. Číta si Annin denník, píše jej erotické listy aposiela ich poštou, hoci jej „telo už nikdy neuvidí anikdy sa ho nedotkne“. Číta si jej básne, ktoré nikdy nevydala, avčase, keď nie je schopný pracovať, sa vrhne na nový projekt: pripraví výber zjej poézie avydá ho vuznávanom avantgardnom vydavateľstve. „Nešlo oveľké náklady, samozrejme, ale keďže poézia nie je planéta, len miniatúrny asteroid blúdiaci nebezpečnými priestormi americkej literatúry, Anna si na tejto klenbe našla svoje miestočko.“
Čitateľ má príležitosť prečítať si jednu Anninu báseň adostane knej aj Baumgartnerov rozbor. Atakto sa na hlavnú dejovú líniu románu nabaľujú ďalšie aďalšie texty, pretože táto kniha, ako mnohé autorove diela, reflektuje aj tvorivý proces písania od nápadu cez realizáciu až po kritiku. Protagonista považuje údel spisovateľa za doživotný trest, skladanie viet vyžaduje veľké úsilie apri tvorbe dni rýchlo utekajú. Akeď sa mu jedného dňa ozve mladá doktorandka, že by chcela preskúmať aj ostatné básne jeho zosnulej manželky, pozve ju do svojho domu, dá pre ňu prerobiť hosťovskú garsónku ajej záujem mu vleje novú energiu do žíl. Jeho Anna bude žiť ďalej prostredníctvom svojich slov. ABaumgartner sa prostredníctvom písania opäť zbližuje sľuďmi aživotom, pretože „sme všetci závislí jeden od druhého anikto, ani ten najizolovanejší človek medzi nami, neprežije bez pomoci ostatných“.
Paul Auster je návykový autor, a ak začnete spoznávať jeho dielo práve cez Baumgartnera, existuje veľká šanca, že sa rovno vydáte skúmať ho ďalej. Jeho hra sčitateľom astextom vás len tak nepustí.
